Prekliatie

Prozaik Peter Holka veľmi dobre vie, že próza, takisto ako papier, znesie všetko. Pre prozaika však existuje len jediná skutočná otázka: dáva to všetko nejaký zmysel, je to schopné vypovedať za seba a presvedčiť, že pravda prózy je tým zložitejšia, čím je samozrejmejšia? Holkove prózy sú v každom prípade svojráznou odpoveďou na túto otázku. V jeho poviedkach a románoch si zložitosť a samozrejmosť podávajú ruky a keďže aj čitatelia majú právo na nejaké otázky, tak sa jedni pýtajú, či je v prózach tohto autora dosť zložitosti, zatiaľ čo druhí vidia problém v prílišnej samozrejmosti. Holka si však napriek otázkam a pochybnostiam zanovito nôti svoj nápev o Maške a Markovi a hoci ho variuje Bratislavou, Nitrou, Kysucami či Libetou, iste nie každý v ňom nájde zaľúbenie.

Približne polovica knihy sa odohráva v reálnej prítomnosti, v samote reálneho prázdninového prostredia banského mestečka Libeta (Ľubietová). Búrková smrť štyristoročnej lipy tu vyburcuje rozprávača usilovne pradúceho o pokojnom manželskom šťastí do rozprávania príbehu nešťastnej lásky trinásťročnej dcéry chudobného haviara Katarínky Wolfgangovej a zámožného banského principála Eliáša Probnera. Už z tejto vety vidieť, že Holka bude mať čo robiť, aby z tejto zložitosti urobil samozrejmosť. A skutočne: nepustil sa cestou lineárneho rozprávačstva, hoci mu ľubietovské mestské archívy poskytli akiste dosť materiálu na košatý historický príbeh o láske, ktorého príkladnosť by prekonala aj dobovú fakticitu a stala sa sama o sebe dejinami. Z jeho rozprávača sa však stal mnohohlavý drak, ktorý svojím telom zjednocuje, ale hlavami rozpráva svoje postavy. Hlavy však nerozprávajú kvôli dejinám a ich prípadnej pravde, ale kvôli čistému príbehu, ktorý dejiny usvedčuje z falšovania skutočných príbehov. To je takpovediac prvá podesta Holkovej skepsy. Modernému skeptikovi však tradičná téma slovenskej lipy zasadenej nad niekdajšími banskými štôlňami priam vnukla ďalšie inštrumentárium zosamozrejmovania zložitosti: ľudovú mágiu, ľudové povery, ľudovú predstavu zázračného. Na prvý pohľad všetky tieto zložky zľahčujú ťažobu reálneho bytia primárneho rozprávača (alias autora) a zahaľujú ju ľahkým oparom romantiky, zázračna či sentimentality (najmä pri očividnej snahe autora či rozprávača privlastniť si prostredníctvom častých privlastňovacích zámen aspoň niečo zo sveta, ktorý nie je priam priateľský). Toto zámerné zmäkčovanie je však v Holkovom sujete metódou cúdenia príbehu: príbeh, ktorý príde, naplní príbeh, ktorý práve je. A pravdaže, ostáva tu ešte Holkov erotizmus ako prostriedok napĺňania nenaplnených vecí: predtuchy, sny, symboly, podprahové vnímanie bežných skutočností. Smrť lipy dáva život príbehu, v ktorom najprirodzenejšie prejavy životaschopnosti ostro kontrastujú napríklad s bezcitným sociálnym správaním principála k chudobnej a bezmocnej krásavici, a zatláčajú všetko nepekné a kruté, hoci mocné a dejinné, za mantinely príbehu, takisto ako príbeh naivnej a bezpodmienečnej lásky vytesňuje spisovateľské mindráky z pridlhej expozičnej časti knihy. Ale ani príbeh nerovnej lásky sa nekončí tragickou popravou dievčinky na hranici medzi detskosťou a ženskosťou, ktorá kvôli svojmu citu zabije vlastné dieťa, len preto, že mu to predpisuje archívne dokumentárne svedectvo. Nemôže sa totiž končiť ináč, ako sa končievajú skutočne opravdivé vzbury proti osudu. Ale to je už zložitá filozofická otázka. V každom prípade je však obsiahnutá v celom tom peknom, dobre vyrozprávanom príbehu, kde je prostota a zámerná priehľadnosť cieľom, ktorý vlastne naplnil autorove ambície: vytvoriť ,,úplne novú skutočnosť, ktorá sa oprávnene bude pokladať za jedinú, teda aj jedine pravú". Nikto, dokonca ani sám príbeh, však nebráni čitateľovi za jeho prostotou hľadať zložitú modernú skepsu, iróniu či dokonca mysliteľskú žiadzu.