Vyhľadávanie
Čo by sa stalo, ak by sa niekto rozhodol, že napíše knihu, v ktorej by skombinoval ideu „človeka-ostrova“, objavujúcu sa v titule Nicka Hornbyho Ako na vec (Ikar, 2002), a motív korešpondencie z francúzskeho filmu Jeana-Pierra Jeuneta Amélia z Montmartru (2001)? Odpoveď možno nájsť pri čítaní debutového románu Ranné želania žurnalistky a rozhlasovej moderátorky Natasche Lusentiovej.
Dalo by sa povedať, že v autorkinej prvotine sú zapracované prvky, ktoré môžu signalizovať príťažlivé čítanie. Stretávame sa tu s Emiliou, mladou, čerstvo nezamestnanou ženou, o ktorej v podstate nič zásadnejšie nevieme. Možno iba tri informácie. To, že si vzala dve mačky z útulku, robiace jej každodennú spoločnosť. Presťahovala sa do bytu po kamarátke, ktorá jej ho prenechala na kratšie obdobie. A že Emilia je „človek-ostrov“. Je uzavretá vo svojom vnútornom „dúhovom“ svete (jej emotívne prežívanie je podmieňované konkrétnymi farbami) bez bežnej interakcie s okolím. V novom prostredí sa rozhodne, že vyjde z vlastnej komfortnej zóny a začne písať o sebe a každodenných pocitoch anonymné listy. Tie potajme pripína každé ráno na spoločnú nástenku obyvateľov domu. Počas prvých dní sa zoznamuje s chlapcom Nicolom, dieťaťom z rozvedenej rodiny. Ten si ako fanúšik Hviezdnych vojen začne Emiliu (po tom, ako príde na to, že ona je autorkou anonymných listov) projektovať do postavy princeznej Lei, ktorú treba zachrániť. Stáva sa jej spoločníkom v šedom svete dospelých. (Podobne to badať v Hornbyho románe, kedy dvanásťročný Marcus, ktorý žije len so svojou nešťastnou matkou trpiacou depresiami a sklonmi k samovražde, vstupuje do života samotárskeho, egocentrického Williama, a tým mu postupne rozbíja jeho zakonzervované sebastredné vnímanie sveta.) Emilia spolu s ním postupne zisťuje, že písanie listov nie je formou terapie iba pre ňu, ale aj pre samotárskych postarších susedov.
Na jednej strane kniha pozitívne prekvapuje tým, aké témy otvára (následky rozpadu vzťahu rodičov ilustrované na dieťati a jeho správaní, problém izolácie seniorov z bežného spoločenského života, otázka vyrovnávania sa s neplodnosťou) a akým nenásilným spôsobom ich autorka postupne vpletie do príbehovej línie svojej hrdinky. Na druhej strane sa však Lusentiovej často podarí skĺznuť do schémy. Napríklad v momente, keď sa komunita obytného domu začne deliť na tých, ktorí sentimentálne zbožňujú hrdinkinu korešpondenciu, a tých obyvateľov, ktorí sa pokúšajú Emilii zabrániť v tom, aby svoje listy každé ráno umiestnila na nástenku. Autorkino písanie frekventovane kotví v sladkom balaste, ako napríklad v prípade okamžitého zamilovania sa Nicolovho otca do Emilie po tom, ako si zhrnie svoju dlhú ofinu z tváre (napriek tomu, že s ňou bol dlhodobo v kontakte, keďže hrdinka často opatrovala jeho syna). Príbehovej línii knihy určite nepridáva na sile faktor „deus ex machina“: Emiliine problémy (promptné vysťahovanie sa z prenajatého bytu a neúspešné hľadanie práce) sa zázračne vyriešia na posledných stránkach románu.
Kniha sa tu stáva akousi horskou dráhou štylistického gýču, no zároveň nápaditých momentiek v ľudskej drobnokresbe. Na viacerých miestach tak čitateľa poteší zmysel pre detail hrdinky pozorovateľky, ktorá sa svojím videním sveta nápadne ponáša na spomínanú Améliu: „Kupujem zničené knihy, pretože majú príbeh, ktorý môžu vyrozprávať. Príbeh v príbehu. Alebo okolo príbehu. Príbeh, ktorý viac nechce nikto počuť. Z rovnakého dôvodu zlepujem rozbité taniere. Milujem príbehy, ktoré ostatných nezaujímajú, a odkladám ich na chvíle, keď bude ticho priveľmi ťaživé“ (s. 47). Všíma si nenápadné, skryté momenty nielen v prítomnosti, ale aj v rozpomínaní sa na minulosť (vzťah k rodičom) zachytávajúc ich vo svojej fiktívnej korešpondencii. O to viac čitateľa môže zamrzieť, keď sú tieto pasáže často prehlušené autorkiným sentimentálnym štylizovaním či banálnymi konštruktami: „Naučila som sa, že nato, aby vznikli veci, ktoré tu predtým neboli, je potrebný čas, no vždy musíš mať poruke prísady“ (s. 37).
V konečnom výsledku sa Ranné želania ocitajú kdesi na pomedzí nápaditosti a ošúchanosti. Je určite vítané, že Natascha Lusentiová romantickú líniu svojho románu prekrýva výraznejšími a problematickejšími témami aj motívmi (starnutie, samota, nenaplnená túžba po dieťati, detská dezorientácia v rodinných vzťahoch), pričom v konečnom znení dáva dôraz na proces duševného hojenia. Aj napriek tomu, že sa charaktery obyvateľov jej univerza zdajú byť čiernobiele, autorke sa ich darí prostredníctvom detailu pomerne citlivo zobraziť a dať im hĺbku. Tón knihy však narúša štylistická gýčovitosť aj to, že si autorka vyberá spomínanú ľahšiu cestu pri ukončení svojho príbehu.
