Recenzia
Veronika Košičiarová
04.02.2021

Prespať sa do nového života

Ottessa Moshfegh: Môj rok pokoja a odpočinku

Preklad: Daniela Krnáčová

Banská Bystrica: Literárna bašta, 2020

 

Ottessa Moshfegh nie je slovenskému čitateľovi veľmi známa. Naopak v Amerike búri literárne vody už niekoľko rokov svojimi často znepokojivými románmi. Úspechy slávi nielen u čitateľov, ale aj medzi kritikmi, o čom svedčí niekoľko literárnych ocenení a v roku 2016 sa dokonca ocitla na shortliste Bookerovej ceny za románový debut Eileen. Na skutočné výslnie ju však vynieslo až  jej druhé románové dielo Môj rok pokoja a odpočinku, ktorý zatiaľ ako jediný vyšiel aj u nás.

Hlavná hrdinka je mladá, krásna, bohatá plavovláska, nedávno dokončila štúdium dejín umenia na Kolumbijskej univerzite a pracuje v galérii. Napriek tomu nie je šťastná. Pomaly upadá do akejsi letargie, až dospeje k rozhodnutiu odstrihnúť sa od spoločenského života a zo svojho trápenia sa vyspať. „Hibernovať som začala v júni roku 2000.“ (s. 11) Stretáva sa iba s dvoma osobami. So svojou pokútnou psychiatričkou pani Duttovou, ktorá jej predpisuje kvantá liekov, a jej jedinou kamarátkou Revou, ktorá vlastne ani nie je jej kamarátka, ale sa okolo našej hrdinky motá, pretože chce byť ako ona a ticho jej závidí.

Môj rok pokoja a odpočinku nie je veselá kniha. Hlavná postava je antihrdinka, čo je ďalšia výrazná črta Moshfeghovej próz. Moshfeghovej bezmenná hrdinka svojím vzhľadom budí dojem dokonalosti, ale jej zjav je priam komickou antitézou jej povahy. V skutočnosti je lenivá a mizantropická. To je však stále iba povrchná observácia. Hrdinka má omnoho hlbší problém, a práve to je hlavným konfliktom románu.

Moshfegh nám svojím dielom nastavuje zrkadlo. Rozhodnutie hlavnej hrdinky uprednostniť spánok a izoláciu pred riadnou liečbou je nielen príznakom depresie, ale aj symbolické zobrazenie všeobecnej povrchnosti riešenia problémov. „Ach, spánok! Nič iné mi neprinášalo toľko pôžitku, toľko slobody, sily cítiť a hýbať sa, myslieť a predstavovať si ďaleko od útrap môjho života bdelého vedomia.“ (s. 55) Symbolickosť tohto aktu si môžeme všimnúť aj v názvoch liekov, ktoré má hrdinka predpísané. Tie s bizarnejšími vedľajšími účinkami a názvami si autorka vymyslela. Rovnako ako Don DeLillo pre svoj román White Noise (prekl. Biely šum) vymyslel liek Dylar, ktorý zmierňoval strach pred smrťou, Moshfegh prišla s Infermiterolom, ktorý spôsobuje trojdňové výpadky vedomia. Avšak pacientku úplne nezastaví od vykonávania činnosti. Keď sa po troch dňoch preberie z účinkov lieku, nachádza stopy po svojich výčinoch. Obaly od jedla, nové oblečenie alebo pečiatku z nočného klubu na chrbte ruky.

Napriek komplexnosti tém je dej jednoduchý a priamočiary, avšak plný symbolických komentárov o spoločnosti. Na jednoduchej premise autorka kritizuje naše povrchné a toxické vzťahy, faloš, zneužívanie druhých pre vlastné potreby, žiaľ či zapieranie nešťastia. Ukazuje nám, že sa často ženieme za vecami, ktoré pre nás nie sú dobré, a veľakrát volíme jednoduché a krátkodobé riešenia, ako je užívanie substitúcií. Sama hlavná hrdinka nemá záujem sa liečiť, ale skôr ostať v pohodlnom otupení. Až závažná udalosť na konci románu ju vytrhne z jej sebazničujúceho cyklu.

Môj rok pokoja a odpočinku je poučnou meditáciou nad nami a naším okolím. Ide síce o témy, ktoré už boli v minulosti spracované v mnohých iných dielach, ale zasadenie románu do kulís bytu na Manhattane a samotná premisa rok trvajúcej chemickej hibernácie Moshfeghovej dielu dodávajú intímnu atmosféru a istú dávku originality.

Dej sa odohráva v roku 2000, ale v dôsledku svojich tém pôsobí veľmi súčasne. Je to univerzálny príbeh, ktorý sa môže stať kedykoľvek a komukoľvek. Zároveň ide o knihu, ktorá ponúka veľa materiálu na zamyslenie a nabáda k debate.