Vyhľadávanie
Po nemecky píšuca spisovateľka a novinárka Elsa Grailich (1880 – 1965) v 20. rokoch minulého storočia navštevovala domácnosti obyvateľov vtedajšieho Prešporka a svoje postrehy o ich živote a interiéri domov spracovávala v krátkych novinových článkoch. Sama bývala na terajšej Leškovej ulici, no koncom vojny ju internovali ako nepriateľku Československa do tábora v Petržalke. Vďaka pomoci priateľov sa mohla vrátiť do mesta, ale až do konca života žila v prízemnom byte na Čajkovského ulici.
V čase, keď Elsa Grailich zbierala materiál na svoju knihu Prešporské interiéry (Marenčin PT 2014, preklad Marta Ličková), sotva tušila, že jej texty budú o niekoľko desaťročí predstavovať čosi ako svedectvo o dobe, v ktorej vznikli. Vďaka jej nevtieravému štýlu sa totiž nenápadne presunieme do vtedajších čias a popis interiérov nám ukáže nielen to, v čom žili a bývali „prešpuráci“, ale poodkryje aj „dušu“ jednotlivých domov. Väčšina mien v publikácii už terajším Bratislavčanom veľa nepovie, no sú medzi nimi aj priezviská rezonujúce i v súčasnosti. Napríklad kníhkupec Hermann Steiner – pod týmto menom na Ventúrskej ulici milovníci staršej literatúry dodnes hľadajú knihy, ktoré už dávno opustili pulty kníhkupectiev. Mnohí isto poznajú i meno sochára Alojza Rigeleho, ktorého sochy ešte vždy nájdeme na cintorínoch či fasádach domov. Ani niekdajší hostinec U kostolníka na Hlbokej ceste nezapadol do zabudnutia, i keď ho najmä študentská obec dnes nazýva Funus. Takisto meno Stein nie je súčasnej verejnosti neznáme. Veď jeho nositeľmi boli pivovarníci, bratia Steinovci...
„Dušu“ domácností netvoril iba nábytok, fotely, gauče, pohovky, sekretáre, príborníky, ale aj to, čo sa v miestnostiach odohrávalo. Vo viacerých domácnostiach sa pravidelne muzicírovalo, konali sa domáce koncerty či priateľské posedenia: „Dakedy sa to naozaj stalo tak, že sa zišlo pár ľudí: huslista, bračista, čelista, zavše aj klavirista, jednoducho si pred seba postavili notové stojany, otvorili noty, naladili nástroje – a už sa niesli zázračné vrúcne tóny...“ Elsa Grailich svoje drobné črty uverejňovala v novinách, no neskoršie vyšli aj v útlej knižke, ktorú vydal kníhkupec Steiner. Žurnalistka bola poetická duša, ktorá poznala tajomnú reč predmetov v interiéri. Pochopila, že „predmety rozprávajú vo svetle inou rečou ako v tme, inou rečou vo dne a inou v noci alebo za súmraku“, aby napokon prezradila, že to je tajomstvo domova, mystérium každého interiéru. Pre lepšie porozumenie jej lyrizovaného textu je pred každou kapitolou niekoľko vecných poznámok o histórii či realite domov, ktoré napísal historik Štefan Holčík, a tak si môžeme jemnú autorkinu prózu doplniť dôležitými faktami.
