Vyhľadávanie
Čitateľom predkladaná publikácia Cestopisné denníky. Zblízka i zďaleka, z monarchie i republiky predstavuje výber dvanástich slovenských cestopisov z druhej polovice a konca 19. storočia s výnimkou cestopisu K. A. Medveckého (Moja cesta do Francie a Anglie), ktorý vznikol až v 20. rokoch 20. storočia. Cestopisný výber zostavili a edične pripravili Ján Golian a Rastislav Molda, ktorí touto publikáciou nadväzujú na svoju doterajšiu vedeckú a edičnú činnosť, v rámci ktorej sa už niekoľko rokov venujú známejším i menej známym osobnostiam slovenského kultúrneho života 19. a 20. storočia ([ne]obyčajný život farára, [ne]známe príbehy), ako aj cestopisnej, respektíve národopisnej tvorbe z tohto obdobia (Cestopisné denníky štúrovcov, Ideálny obraz národa).
Svoju erudíciu a edičné skúsenosti obidvaja zostavovatelia zúročili aj v tejto knihe, ktorá je po všetkých stránkach zvládnutá a vydarená: počnúc samotným výberom cestopisných textov cez jazykovú redakciu a poznámkový aparát až po informatívnu úvodnú štúdiu. Tá je okrem iného zameraná na priblíženie života a činnosti jednotlivých autorov zastúpených v publikácii (D. Šusteka, K. L. Kuzmányho, K. A. Medveckého, K. Banšella, L. M. Čepku, J. Viktorina, J. Kožucha, A. Budaya, J. Buriana, J. Ľ. Holubyho, S. H. Vajanského a M. Fila), ako aj na osvetlenie dobovej motivácie cestovania, ktorá vzrástla od polovice 19. storočia najmä vďaka výraznému technickému pokroku (hlavne budovanie, respektíve dobudovanie železničných sietí) uľahčujúcemu prekonávanie menších i väčších vzdialeností.
Spomínaný moment technického pokroku s ironickým podtónom reflektuje aj jeden z autorov zaradených do cestopisného výberu Koloman Banšell, ktorý v tejto súvislosti píše: „pole zaujímavých cestopisov sa vo veľkej miere zúžilo od tých čias, čo cestovať možno na železnici alebo parolodi. Predtým šiel-li si do susednej dediny, nazbieral si toľko zaujímavej látky k cestopisom, že si mal za celé mesiace o čom písať: teraz precestuješ stolicu za stolicou, krajinu za krajinou – a ó, krvavá pomsta osudu! Nemáš z tvojho cestovania ani toľko úžitku, žeby niekoľko zaujímavých riadkov mohol napísať o svojich skúsenostiach (s. 131 – 132). Napriek týmto Banšellovým pesimisticky ladeným slovám namiereným proti dobovej cestovateľskej a cestopisnej praxi, dokazuje predkladaný výber, že tieto časy „na prahu súčasnosti“ boli pre cestopisnú tvorbu nadmieru plodným obdobím.
Zároveň sa cestopisy stále viac a viac emancipovali od národnoobrodeneckej funkcie, ktorá jednoznačne dominovala ešte v prvej polovici 19. storočia, čo tiež prispelo k rozmanitosti pohľadov na precestované domáce i zahraničné kraje. Okrem toho sa objavujú aj nové formy cestovania odkazujúce svojou povahou na masový turizmus, respektíve na masové zájazdy, čoho dokladom sú napríklad aj Viktorinove Cestopisné zlomky (Výlet na more jadranské), v ktorých autor tento typ „nového“ cestovania charakterizuje nasledovne: „Takýto nový, pre podnikateľov výnosný a predsa pre obecenstvo lacný spôsob cestovania sú v najnovších časoch do života uvedené tak nazvané zábavné ťahy, ktorých praktickosť dokazuje sa tým, že pri veľmi lacnej cene povozného berie na nich účasť poťažne veľké množstvo obecenstva, a tak i ďaleké kraje menej zámožným jednotlivcom za skromný peniaz navštíviť možno“ (s. 169).
Čo sa týka výberu konkrétnych autorov zaradených do publikácie, treba vyzdvihnúť reprezentatívnosť autorskej „vzorky“, a to z hľadiska sociálno-spoločenskej stratifikácie, ako aj z aspektu profesijného či záujmového – všetko faktory, ktoré majú, prirodzene, nemalý dosah na výslednú podobu konkrétneho cestopisu. Pestrá profesijná paleta autorov siaha medziiným od remeselníckeho povolania stolára (D. Šustek) cez hodnosť kapitána Cisárskeho a kráľovského námorníctva (K. L. Kuzmány – syn národovca K. Kuzmányho) až po evanjelické či katolícke kňazské zameranie (napríklad L. M. Čepka, J. Viktorin alebo J. Ľ. Holuby).
Za zmienku stojí aj to, že pri vybraných cestopisných autoroch, respektíve ich cestopisných textoch nejde len o notoricky známe „stálice“ (najprominentnejšou osobnosťou zastúpenou v publikácii je S. H. Vajanský), ale aj o menej známe osobnosti (napríklad L. M. Čepka alebo M. Filo), poprípade o doposiaľ málo známe cestopisné diela vyexcerpované zostavovateľmi z dobových časopisov a novín, ktoré predstavovali najbežnejšiu publikačnú platformu pre tento typ textov. V tejto súvislosti nechýbajú ani podrobné bibliografické odkazy na jednotlivé cestopisné diela, ktoré sú uvedené hneď na začiatku knihy v úvodnej štúdii Cestopis a cestovanie na prahu súčasnosti (s. 29).
Už viackrát spomínané kritérium rozmanitosti a plurality, ktoré bolo pre J. Goliana a R. Moldu pri zostavovaní publikácie smerodajné, sa odráža nielen v pestrej autorskej palete, prípadne v motivácii cesty, ale aj v samotných cestovateľských destináciách, ktoré cestopisní autori navštívili, respektíve sa na tom-ktorom mieste aj na kratšiu či dlhšiu dobu usadili, pričom dominujú najmä blízke a ďaleké zahraničné kraje (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Taliansko, Rusko, Amerika, Egypt atď.). Domáce končiny (Slovensko – vtedy Horné Uhorsko) sú predmetom záujmu v troch cestopisoch/cestopisných črtách, a to od A. Budaya (Dolu Tekovským Pohroním), J. Buriana (Z Turca do Oravy) a J. Ľ. Holubyho (Rozmanitosti z cesty z Bošáckej doliny do Liptovského Sv. Mikuláša).
Zaujímavý a podnetný čitateľský zážitok z cestopisných textov je navyše doplnený o bohatý obrazový materiál, ktorý okrem iného zahŕňa dobové obrazy a fotografie miest navštívených cestopisnými autormi alebo aj vyobrazenia vtedajších dopravných prostriedkov, ako je napríklad typický londýnsky „double-decker“, ktorý sa objavoval na uliciach Londýna už od druhej polovice 19. storočia, či technicky o niečo „zaostalejšia“ konská železnica/omnibusy v Pešti. Táto obrazová príloha funkčne sprevádza a plasticky dokresľuje čitateľské dojmy z cestopisov v tomto knižnom výbere.
