Prežiť v ľudskej divočine

Slová robia človeka

Kniha je funkčne a logicky rozdelená do piatich kapitol, zakončených prehľadným zhrnutím najdôležitejších bodov. Postupne prechádzame od popisovania jednoduchých rečových aktov po širšie spoločenské súvislosti. V prvej kapitole autor analyzuje, ako voľba slov dokáže vnucovať pozitívne aj negatívne významy a ako to zneužívajú populisti. Následne skúma výrokovú logiku a lživé tvrdenia v médiách. V tretej kapitole sa čitateľ dozvie o manipulácii v konšpiračných médiách, či práci s faktami. Posledné dve kapitoly sa sústreďujú na analýzu súčasnej spoločnosti.

Po kompozičnej a jazykovej stránke je táto kniha na veľmi vysokej úrovni. Ján Markoš sa vedome vyhýba nudnej teoretizácii – takmer všetky predstavené koncepty sú doplnené fotografiami, grafmi a inými vizuálnymi materiálmi. Skvelá je napríklad analýza vyprázdneného politického jazyka na príklade rozhovoru s Richardom Sulíkom. Celková prehľadnosť umožňuje čítať jednotlivé časti knihy aj jednotlivo.  

Zrejme najprínosnejšími časťami sú tri podobné podkapitoly: o logických chybách (Únik z Hlavy XXII), argumentačných fauloch (V krajine krivých zrkadiel) a kognitívnych skresleniach (Tmavá hmota). V nich Markoš na podklade sociálnych i prírodných vied ukazuje, prečo sa ľudia nechávajú ovplyvniť fakticky nesprávnymi alebo manipulatívnymi informáciami. Prečítať si tieto podkapitoly by sa zišlo mnohým internetovým diskutérom. Autor nevníma kritické myslenie ako zbraň v súboji o pravdu, ale skôr ako dôležitý nástroj na prežitie v ľudskej divočine: „Myslieť kriticky neznamená pozerať sa na celý svet s podozrením. Kriticky mysliaci človek neživí svoju nedôveru. Naopak. Hľadá, komu a čomu môže dôverovať. Vidí okolo seba nielen ľudí, ktorým sa veriť nedá, ale aj ľudí, ktorí si jeho dôveru zaslúžia“ (s. 217).

Kto stanovuje diagnózu doby?

Už názvy kapitol napovedajú, že kniha sa nevenuje iba zrozumiteľnému vysvetľovaniu jazyka a ľudského myslenia. Najmä posledné dve kapitoly sú snahou o pomyselnú diagnostiku spoločnosti a stanovenie liečby. Autor v nich odporúča čitateľom, aby proti klimatickej zmene bojovali znížením spotreby mäsa, používaním úsporných žiaroviek či kontaktovaním politikov a političiek.

Neskôr píše aj o závislosti na technológiách. Nasleduje zoznam tipov, ako sa tejto závislosti zbaviť za pomoci konceptu „mindfulness“, teda bdelej všímavosti. A do tretice – o niekoľko strán ďalej popisuje Markoš občiansku spoločnosť zjednodušene ako „imunitný systém krajiny, ktorý neznášajú všetci autoritárski vládcovia na svete“ (s. 218). Košatý koncept občianskej spoločnosti tak miestami posúva k falošnej dichotómii „demokratická občianska spoločnosť“ – „neslobodná diktatúra“.

Nejde o to, že by tieto diagnózy boli irelevantné. Ponúkané riešenia sú však prinajlepšom argumenty do diskusie a v manuáli kritického myslenia pôsobia skôr silene. Napokon, autorove rady a závery pramenia z jeho vlastných postojov, no jeho názorová pozícia nie je nikde jasne vymedzená. Niektoré miesta knihy tak nie sú analýzou, ale takmer kázňou. A to posúva tento text o kritickom myslení, ktorý by chcel mať punc objektivity, na tenký ľad. No hoci ľad v niektorých častiach knihy nahlas praská, váhu sociologicky diskutabilných častí napokon udrží.

Kriticky o kritickom myslení

Aj napriek prehnaným ambíciám prekonať rámec manuálu o kritickom myslení sa Sila rozumu v bláznivej dobe radí medzi prínosnú literatúru faktu. Ponúka dobre podložený návod na to, ako sa orientovať v komplikovanom svete médií a informácií. Kým Markoš rozpráva o sile rozumu, ide o informatívny text, ktorý by si širšia verejnosť naozaj mala prečítať. Pri opise bláznivej doby si treba zachovať opatrnejší prístup. Napokon, aj tento manuál treba čítať kriticky.

Matej Makovický (1991) je aktívny stand-up komik a vyštudovaný sociológ. Príležitostne sa venuje hudobnej žurnalistike a publicistike.