Vyhľadávanie
Bratislava, Tatran 2010.
Preklad Eva Melichárková
E-mail vstúpil do našich uponáhľaných životov len pred pár rokmi, ale ihneď sa v nich absolútne udomácnil. Nahrádza totiž osobný kontakt, v mnohom ho prevyšuje, lebo adresát nevie, že odosielateľ v okamihu, keď píše správu, nemá umyté zuby a sedí pri počítači v starom roztrhanom pyžame. Je však schopný nahradiť aj pocity ako radosť zo zoznámenia s novým človekom, vzrušenie, empatiu?... Lásku?
Na jednom konci e-mailového spojenia je muž, na druhom žena. Už to samo osebe je látka na román, filmový scenár či divadelnú drámu. Čo sa v knižke Priateľ do dažďa začína odvíjať zdanlivo ako banálny elektronický flirt, postupne cez pokusy o stretnutie prerastá do priveľmi osobných a bolestne úprimných výpovedí. Tých by asi zainteresovaní neboli schopní, keby im e-mail neposkytoval krásnu, bezpečnú anonymitu, ale zároveň aj nevinné vzrušenie.
E-maily medzi Emmi a Leom sú zdanlivo povrchné, nezáväzné, o ničom, ale takpovediac práve preto sú o niečom. O nedostatku komunikácie medzi ľuďmi. O hanbe priznať sa, že niekomu chýba matka a ako ho mrzí, že s ňou za jej života nemal lepší vzťah. O nude v manželstve. O neschopnosti vyrovnať sa s problémami, lebo on nevie stráviť rozchod s predchádzajúcou partnerkou a ona má nestráviteľného manžela. Postupne vychádza na povrch, aký plochý je zdanlivo bohatý život ich oboch a ako ho ozvláštňujú a rozradostňujú práve e-maily. A korešpondencia začína naberať na intenzite a nebezpečnosti... Dohodnú sa, že si napíšu o polnoci; keď sa k tomu pridá alkohol, Leo zrazu cíti, že „písanie je ako bozkávanie, ibaže bez perí. Písanie je bozkávanie v mysli“. Elektronické listy dostávajú erotickú príchuť. Priam dusno, povedal by znalec. Všetko speje k neodvratnému vyvrcholeniu.
Je tu však drobný háčik. Leo kdesi na začiatku korešpondencie prezradil Emmi, že sa zaoberá „prácou na štúdii o vplyve e-mailov na naše jazykové zvyklosti a o emailoch ako o transportnom prostriedku emócií“. Dej sa teda neuveriteľne skomplikuje a jasný happy end je v nedohľadne.
Vynikajúco napísané dielo úspešného nemeckého spisovateľa Daniela Glattauera sa razom stalo medzinárodným bestsellerom a bolo preložené do vyše 30 jazykov. Vyslúžilo si pomenovanie „moderný ľúbostný dialóg“. Nepoukazuje len na technickú vymoženosť, ale aj na celosvetový, resp. celoľudský problém. Napriek všetkým mobilom, videotelefónom, kamerám, skypom, e-mailom sa ľudia chcú stretávať, vidieť, ovoniavať, ohmatávať, zbližovať... Lebo je to ľudské a ten, kto nás stvoril, stvoril nás živých, nie ako mŕtvu či virtuálnu hmotu, kontaktovateľnú cez elektroniku. E-mail neposkytne ľudské teplo. Môže byť len sprostredkovateľom. Ľudská blízkosť je zašifrovaná inde.
