Vyhľadávanie
Dvojročná Slovenka Evička (pôvodom z Trenčína) ležala v Osvienčime v infekčnom baraku. Diagnózy: čierny kašeľ, ovčie kiahne, otvorená tuberkulóza, ťažký zápal pľúc i pohrudnice, rachitída (mäknutie kostí), skrivenie chrbtice, hladové edémy. Po oslobodení koncentračného tábora jej kvôli ťažkému zdravotnému stavu lekári predpovedali smrť. Ona akoby zázrakom prežila. Osobné dejiny Evy Hechtovej (Umlauf) sa pritom začali písať ešte skôr, narodila sa 19. decembra 1942 v židovskom pracovnom tábore v Novákoch. Touto Evičkou mohla byť pokojne aj vaša susedka, známa, prababka alebo stará mama. Jej príbeh sa týka každého z nás a je jedinečnou možnosťou ako nahliadnuť do temného obdobia našich dejín a pozrieť sa trpkej pravde do jej modrých očí.
Kniha dnes už sedemdesiatšesťročnej Židovky, lekárky a psychoterapeutky Evy Umlaufovej (napísaná v spolupráci so Stefanie Oswaltovou) má názov Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči. Názov tvoria verše z básne Jána Karšaia Posledný svedok, ktorú venoval autorke. Ide o rozprávanie o osudoch jej rodiny najprv v židovskom pracovnom tábore na Slovensku, neskôr v koncentračných táboroch, o návrate preživších na Slovensko, povojnovom živote v Trenčíne aj o živote po emigrácii do Nemecka. Text je založený na prepisoch rozhovorov, ktoré Eva Umlauf viedla v Mníchove a počas návštevy na Slovensku, v Izraeli i Osvienčime. Autorka síce píše, že kniha je jej „biografický projekt“, jej dielo však na mnohých miestach presahuje túto ambíciu a stáva sa (najmä v prvej polovici) veľkou mozaikou príbehov (mnohých ďalších preživších i obetí), ktoré sú popretkávané dejinnými udalosťami (autorka časti textu konzultovala s historikom).
Prečo by ste mali siahnuť po tejto knihe?
Eva Umlauf ako jedna z mála opisuje to, čo sa dialo na Slovensku a čo prežívali slovenské židovské rodiny pred i po deportácii či neskôr, po návrate z koncentračných táborov. Považujeme preto za nesmierne dôležité, že kniha konečne vyšla v slovenčine (a zároveň v autorkinom materinskom jazyku). Autorka opisuje dobu, od ktorej mnohí Slováci aj dnes odvracajú oči. Tvária sa, že sa ich vtedajšie udalosti vôbec netýkajú, prípadne zľahčujú podiel Slovákov a vtedajšej slovenskej politickej špičky na deportáciách ľudí do pracovných a koncentračných táborov. „Človek žije dopredu, ale minulosť zozadu určuje život, a preto pevne verím, že moja kniha pomôže Slovensku vysporiadať sa s vlastnou bolestnou históriou nacistického obdobia a vedome ju spracovať,“ píše autorka v úvode knihy. Spomínaný tábor v Novákoch, kde sa autorka narodila, bol jedným z troch židovských pracovných táborov na Slovensku (ďalšie boli v Seredi a Vyhniach). Je zarážajúce, že jeho niekdajšiu existenciu v súčasnosti v Novákoch už takmer nič nepripomína (pozn. okrem pamätnej tabule odhalenej v roku 1998 na budove železničnej stanice, ale stačí to?). Prečo je tomu tak? Bolestné pátranie Evy po jej rodine a ranom detstve prináša miestami viac otázok než odpovedí. Dozvedáme sa, že v Trenčíne žilo pred 2. svetovou vojnou okolo 1 600 Židov a po vojne už iba 228. Kto z nás si kladie otázku, čo sa s nimi stalo? Zaujímal sa niekedy niekto (okrem historikov) o ich životné príbehy? Eva Umlauf vďaka pátraniu v archívoch skladá z útržkových informácií pohnutý príbeh o tých, ktorí sa už z koncentračných táborov nikdy nevrátili: jej otec, strýko, prastrýko, starí rodičia, prababka či mnoho rodinných známych. Pochádzali pritom z Bratislavy, z Trenčína.
O tom, čo sa dialo v koncentračných táboroch (a po ich oslobodení) vyšlo síce mnoho kníh, ale najmä od autorov – preživších mužov. Svedectvá žien, hoci existujú viaceré, sú u nás známe menej. Máme teda k dispozícii jedinečné ženské svedectvo s pridruženými mikropríbehmi mnohých ďalších preživších. A navyše, je rok 2019, kniha je teda o to cennejšia, že prichádza v čase posledných svedkov. „Pokým to bude možné, budem podávať svedectvo stále znova a znova, s vedomím, že som jedna z posledných preživších,“ píše Umlauf v závere knihy. Čitateľom zároveň zdôrazňuje slová nositeľa Nobelovej ceny za mier (1986) Elieho Wiesela: „Každý, kto dnes počúva svedka, sám sa stane svedkom.“
Autorka v súčasnosti žije v Mníchove, má troch dospelých synov a dve vnučky. Ako lekárka, psychoterapeutka v knihe otvára aj ďalšie podstatné témy, o ktorých sa desaťročia nehovorilo. Jednou z nich sú problémy preživších, s ktorými zápasili po oslobodení z koncentračného tábora, po návrate do „normálneho života“ (ktorý nie vždy znamenal návrat domov, lebo sa najčastejšie nebolo kde vrátiť, ani ku komu). O čom sa mlčalo? O každodenných následkoch: zdravotné ťažkosti spôsobené väznením, strach zo špiny a baktérií (ako reakcia na katastrofálne hygienické podmienky v koncentračných táboroch), strach z hladu a neustále nosenie jedla so sebou, zdrvujúce spomienky, nočné mory, nespavosť, skrytá trauma, ťažké depresie, problémy so začlenením sa do spoločnosti, nedôvera a obavy z ďalšieho prenasledovania či chýbajúca vyvraždená rodina.
Eva nám odhaľuje svoje súkromie poznačené týmto bolestným nacistickým dedičstvom. „Moje prežitie sa do mňa vpísalo duševne i telesne,“ priznáva. Zistíme, ako sa so situáciou celý život snažila vysporiadať nielen ona, ale aj jej matka. Spoznáme tragický príbeh jej prvého muža, stroskotanie druhého manželstva a sme svedkami autorkinho pátrania po stopách minulosti a vlastnej identity. Ďalšou dôležitou témou, ktorú v knihe rozvíja, je opis vzťahu preživších k ich vlastnému číslu, ktoré im vytetovali v koncentračnom tábore. Vnímať číslo ako materské znamienko alebo stigmu? Ukazovať číslo alebo ho skrývať? Dať si číslo z predlaktia vyoperovať, zmazať? Napadlo by niekomu z nás, že aj takéto problémy a dilemy mali a majú preživší?
