Vyhľadávanie
Príbeh, ktorý by zavial prach
Pavol Tomašovič: Nič v krajine nikoho, Trnava, Spolok sv. Vojtecha 2007
Tak trochu tatarkovsky bolestínsky pocit odcudzenia človeka a ľudskej úzkosti zo straty istôt a z nejasnej budúcnosti prináša prozaická prvotina žurnalistu, aktuálne tlačového tajomníka mestského úradu v Trnave, Pavla Tomašoviča. „Tatarkovský“ je tento príbeh preto, lebo protagonista Bartolomej Slzička odchádzajúci z krajiny nikoho (Prútené kreslá) má s Tomašovičovým hrdinom, ktorým je Oto Nič, spoločný minimálne životný pocit. Časopriestorové koordináty sú, samozrejme, rozdielne. Tomašovič príbeh svojho hrdinu, novinára Ota Niča, situoval do prelomu 80. a 90. rokov 20. storočia, do hektického obdobia vnútropolitických a spoločensko-kultúrnych premien. Autor prostredníctvom protagonistu veľmi živo vykreslil údel vyhnanca vo vlastnej krajine, ktorý svojhlavo obhajuje fundamentálne ľudské práva: slobodný výber, názorovú pluralitu a nezávislosť postojov. Kompozícia príbehu je komplikovaná, na princípe voľných asociácií sa reťazia problematické osudy ľudí súvisiace s Otom Ničom. Emigranti, komunistickým režimom diskvalifikovaní jednotlivci, outsideri intelektuálneho typu či novodobí dravci sú poznačení podmienkami života v danej spoločenskej situácii, ktorej sa buď pokúšajú vzoprieť, alebo využiť vo svoj prospech. Ich úsilie je však zväčša márne, preto naďalej žijú svoj život o tom ničom, zotrvávajúc v pasívnej rezistencii.
Oto Nič je spoločenský outsider podobný s ousiderskými hrdinami slovenskej prózy 80. rokov, taký ako Slobodov filmový scenárista z románu Rozum alebo Hlatkého skrachovaný študent Sutner z prózy História vecí. Aj novinár Nič, ktorého príbeh začína v roku 1987, žije súčasne na spoločenskej periférii a na okraji vlastných možností. Je to cena za to, aby mohol zostať sám sebou: stratil možnosť publikovať pod vlastným menom, pretože chcel nazývať veci pravým menom. To je gesto, ktoré stojí miesto, ako Tomašovič ukazuje, nielen za totality, ale aj v demokracii. Pritom autor neheroizuje rozhodnutie svojho hrdinu, rieši skôr ontologické a antropologické otázky: „bolesti z toho, že k danému stavu v mnohom prispievam i ja sám, bolesti z nenavyknutia si na tento svet“ (s. 137).
Tomašovič si všíma celý proces: ako sa protagonista stáva ničím, ako jeho rozhodnutie vzoprieť sa okolnostiam života v totalitnej spoločnosti alebo neskôr v „diktatúre“ trhu, priam fyzicky poznamenáva jeho existenciu. Hrdina stráca telesnú hmotnosť (nie presvedčenie), aby sa vyhol prezenčnej vojenskej službe a neslúžil mašinérii, lebo sa mu vnútorne prieči. Je to však metafora, tak ako celý príbeh, ktorý rozpráva hrdina a zároveň narátor priamo z nemocničnej postele.
Navyše, Oto Nič nie je na tom zle sám, patria sem osudy ľudí, vplietajúcich sa mu do spomienok a reflexií. Ani im neumožnilo spoločenské zriadenie rozvinúť talent, uskutočniť predstavy, plnohodnotne pracovať a žiť. Nič a jemu podobní sa jednoducho narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Zostali verní svojmu presvedčeniu, neprispôsobili sa väčšine a ocitli na okraji spoločnosti.
Pozícia protagonistu na okraji je z literárneho hľadiska veľmi produktívna. Autorovi umožňuje nadhľad, objektívne zhodnotenie situácie, odkrytie bahna spoločenského systému a deformácie charakteru. Ničova odlišnosť je mierou duchovnej skazenosti spoločnosti a systémových problémov. Tomašovičova kniha autenticky reflektuje zrkadlenie spoločenskej situácie vo vedomí vnímavého človeka v čase tesne pred a krátko po nežnej revolúcii. Z hľadiska ideovo-tematického zamerania mešká minimálne desať rokov. Faktom však zostáva, že kníh, ktoré by reflektovali dané obdobie, bolo vtedy ako šafranu.
Jaroslav Vlnka
