Vyhľadávanie
Pocit viny vo všetkých pádoch
William Trevor: Príbeh Lucy Gaultovej
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Jozef Kot
Na otázku, prečo sa William Trevor, Ír žijúci v Anglicku, ale stotožňujúci sa s Írskom, autor, ktorý nedávno oslávil sedemdesiate šieste narodeniny, známy sochár, poviedkar a románopisec presadil v roku 2002 s komorne ladeným románom Príbeh Lucy Gaultovej medzi odbornou kritikou do tej miery, že román nominovali na prestížnu Bookerovu cenu, možno odpovedať v skratke: pretože je Ír, ktorý sa aj týmto románom stotožňuje s Írskom. Chápe jeho traumu prejavujúcu sa navonok veľmi výrazným exilom. Román o Lucy Gaultovej je príbehom niekoľkých osôb, pričom vlastne každá z nich sa cíti za niečo vinná. Aj vtedy, ak si vinu nepripúšťa.
Protagonisti románu riešia tento pocit rôzne, zväčša však jeho neriešením. Jedného dovedie až do šialenstva, iného k beznádejnému vysťahovalectvu, ďalšieho k životu v bezútešnej samote a ešte iného k manželstvu, v ktorom sa necíti šťastný... Leitmotívom knihy je životný príbeh – smutný, melancholický a zavinením súhry náhod aj tragický osud dievčatka a večnej slečny Lucy. Možno ho vnímať z rôznych uhlov: ako konrétny príbeh i ako symbol. V symbolickej rovine Lucy predstavuje Írsko, krajinu, ktorú opúšťajú postupne a neodvratne všetci jej najdrahší a najmilovanejší. Ba prepasie ešte aj životnú šancu vymaniť sa z osídiel nepriazne: Lucy sa zamiluje do Ralpha. Obáva sa však, že mu prinesie iba nešťastie a zármutok, že ona nemôže byť skutočne milovaná. Odmietne Ralphove prejavy lásky. Až prineskoro si uvedomí svoju osudovú chybu, ktorú nemôže napraviť, lebo jej strach je väčší než odvaha. Rovnako je na tom Ralph. Rovnako sú na tom aj Lucini rodičia so strachom z bolesti, rovnako je na tom celá krajina.
Trevor je výborný rozprávač. Nezdržiava, niekoľkými sekmi dláta (živil sa spočiatku výlučne sochárstvom) - ťahmi pera načrtne –situáciu, vytvorí atmosféru, vyrozpráva filmovú sekvenciu (písal aj scenáre), aby sa vzápätí s dejom posunul o niekoľko rokov ďalej. To, čo si odskúšal na vyše 1500 krátkych prózach, na originálnych a štylisticky brilantných románoch, za ktoré získal už v minulosti viaceré významné ceny, zúročil vo svojom zatiaľ poslednom románe. V žiadnom prípade to nie je veselé čítanie. W. Trevor je rozvážne zdržanlivý, až takmer netelesný, sústreďujúci sa na duševné poryvy a trýzne. Čitateľovi kladie neodbytnú otázku: čo by sa stalo, keby si v niektorých situáciách náhoda zahrala svoju diabolskú rolu a namiešala iné karty? Ako by sa odvíjal život každého z nás, kam by nás osud sotil?
Ťažko povedať, či by sme pri zmene osudu prežívali tiež neodbytné pocity viny, alebo či je tento pocit vlastný väčšmi írskemu obyvateľstvu. Zrejme nikto z nás sa podobným pocitom v živote nevyhne, ale v románovom príbehu o Lucy Gaultovej sú symbolicky nahromadené v miere, ktorá aj nás na Slovensku núti spytovať sa, či našu spoločnosť tiež rozčesnuto trápi/netrápi pocit viny za neukončenú/ukončenú sebaidentifikáciu spoločnosti. Navyše náš exil bol predsa tiež viac než dostatočne výrazný. Čo máme v tomto kontexte spoločné s Írmi a v čom sme odlišní? Autor s výrazným pokojom konštatuje ústami Lucy pravdepodobné žriedlo najdôležitejších druhov a metastáz pocitov írskych vín: „Minulosť bola nepriateľom Írska." Bola k nám naša minulosť priateľská? Nielen v celospoločenskom, ale aj v osobnom význame.
Predchádzajúcu otázku možno obrátiť: Sme k svojej minulosti priateľskí? Nepochybne tým zasahujeme už do problematiky zmierenia, aj zmierenia sa s osudom. Nevyhla sa jej ani Lucy Gaultová... ani jej autor.
Ľuboš Svetoň
