Príbeh o obliehaní Lisabonu

Vydavateľstvo Slovart v edícii MM vydalo roku 1999 román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1997 José Saramaga Mesto slepých: príbeh epidémie slepoty, ktorá sa prenáša z človeka na človeka a zachváti celú krajinu je obrazom biedy ľudskosti. V apríli vyšiel ďalší román tohto portugalského spisovateľa Príbeh o obliehaní Lisabonu (v Portugalsku vyšiel roku 1989).

Raimundo Silva je osamelo žijúci päťdesiatnik. Žije svoj monotónny život, kde sú ustálené nielen pravidlá, ale aj vybočenia. Počas redigovania historickej knihy o obliehaní Lisabonu, unavený z toho, ako málo môže história prekvapiť, zmení jednu kladnú vetu na zápornú a prevráti tak hore nohami ,,historickú pravdu”. Raimundo je obyčajný muž. Od väčšiny ľudí sa odlišuje tým, že podľa neho má všetko svoju pravdivú a falošnú stránku, a veľa vecí nemôžeme pochopiť a spoznať, ak vopred očakávame len jednu z možností. Je sama otázka a sama pochybnosť. Nevie logicky zdôvodniť, prečo vložil ten zápor do textu. Uvedomoval si, že porušuje všetky písané i nepísané redaktorské zákony, no predsa to spravil. Netuší, ako toto ,,nie” zmení jeho. Ráta len s tým, že príde o prácu. Čakanie na odhalenie je ťaživejšie ako samo stretnutie s vedením vydavateľstva. Nechajú ho naďalej pracovať, ale korektúry bude odovzdávať novej pracovníčke riadiacej redaktorov -- Marii Sare. Ich kuriózne prvé stretnutie vnieslo do redaktora čudný nepokoj, druhé výzvu. Zmenou udalosti v texte, vytvoril začiatok príbehu, usúdila Maria Sara a vyzvala ho napísať román o obliehaní Lisabonu, kde križiaci odmietnu pomôcť kráľovi Afonsovi pri oslobodení Lisabonu z rúk Maurov, ako to urobil v korektúre. Raimonda literárna tvorba nikdy nelákala, lebo podľa neho nie je odrazom reálneho života, ,,literatúra je jednoducho literatúrou, a dosť. Ale história bola reálnym životom v časoch, keď sa históriou ešte nemohla nazývať”. Prijme Mariinu výzvu.

A práve proces písania tohto historického románu využil Saramago na to, aby ukázal nielen zložitosti umeleckej tvorby, mnohovýznamovosť slova, silu jazyka, ale najmä rozkryl skresľovania histórie, jej prikrášľovanie a vrstvenia historickej nepravdy. Raimundo pracuje s množstvom odbornej literatúry a keďže ako redaktor má skúsenosti s opravovaním textov, vie o množstve chýb, ktoré našiel, ale tiež prehliadol, a zároveň si uvedomuje, že svoje znalosti čerpá z kníh, v ktorých tiež mohla autorovi či redaktorovi ,,ujsť” chyba. A tento chybný fakt sa mohol potom prebrať do ďalšej, ďalšej a ďalšej knihy a podľa pravidla ,,stokrát opakovaná lož sa stane pravdou”, môžeme všetci v dobrej viere hlásať historickú nepravdu. Existuje dokonca Slovník rarít, nepravdepodobností a kuriozít, kde je aj tvrdenie Aristotela, že mucha domáca má štyri nohy. Opakovali ho vtedy žijúci autori, lebo vedecká autorita má nesmiernu moc pravdu nielen nachádzať, ale aj zámerne alebo nevdojak kamuflovať, čím môže pravda trpieť. Chyby sa väčšinou ,,nerodia z nevedomosti, chyby sa rodia z chýb”.

Saramago sa s nami pohráva, svojimi dlhočiznými vetami a svojskou interpunkciou (používa len čiarky a bodky), náhlou zmenou rozprávača, rôznymi odbočeniami a prestrihmi nás vtiahne do myslenia života Raimunda Silvu, do príbehu o nás všetkých, o človeku a jeho hlbinách a nížinách, jeho intelekte a duši, o pravdivosti a pochybnosti, o plynutí času v nás i mimo nás.

Historické (či už pravdivé alebo nepravdivé) obliehanie Lisabonu je len dômyselnou kulisou príbehu krehkej lásky Marie Sare a redaktora, ktorej začiatkom bolo to nevysvetliteľné (alebo osudové?) redaktorovo ,,nie”. Rozvíja sa paralelne s románovým ľúbostným príbehom (obyčajný pešiak Mongueim zdiaľky zbožňuje Ouroane -- konkubínu nemeckého rytiera Henricha) a oba vzťahy sa napĺňajú súbežne v závere románu, v okamihu dobytia Lisabonu. Cestu k šťastnej láske možno tak trochu pripodobniť k taktike obliehania, snažíme sa dostať cez ochranné múry milovaného, ale ubrániť čo najdlhšie svoje pozície, ale ,,láska, to je odstránenie všetkých zábran, láska znamená koniec obliehania”.