Recenzia
Jaroslava Šaková
18.12.2020

Príbeh prežije

Christy Lefteri: Včelár z Aleppa

Preklad: Marianna Bachledová

Bratislava: Tatran, 2020

 

Aleppo. Názov mesta, o ktorom ste určite v médiách počuli alebo čítali nespočetne veľakrát. Skúsili ste si ho niekedy predstaviť? Ako to tam vyzerá, aký je bežný, každodenný život jeho obyvateľov? Priateľ Mustafa hlavnému hrdinovi Nurimu v liste píše: „Odíď odtiaľto, Nuri, už to nie je náš domov. Aleppo je mŕtve telo milovanej, bez duše a života, plné hnijúcej krvi.“ (s. 32) Lenže Nuri sa snaží Aleppo stále vidieť inými očami, vidieť ho také, aké bolo, keď jeho syn ešte žil a jeho žena ešte nebola slepá...

Mustafovho syna zavraždili a on potom zastrelil troch vojakov, pri tomto čine ho videli, a preto sa rozhodol utiecť do Anglicka. Nalieha na Nuriho a jeho ženu Afru, aby Sýriu opustili tiež. Vie, že situácia sa nebude zlepšovať, a má pravdu, keďže následne zabijú aj Nuriho syna a jeho žena pri výbuchu bomby príde o zrak. Christy Lefteriová vo svojom románe Včelár z Aleppa zachytila silný príbeh, ktorý však nenechala stáť len na tejto sile autentickej výpovede, ale vystužila ho jemnou a precíznou prácou s motívom videnia a mnohými ďalšími rekurentnými motívmi diela. Keď Nuri príde domov, Afra sa ho spočiatku pýta, čo vonku videl, chce, aby jej všetko detailne opísal, aby to mohla „vidieť“. Vidieť slovami, precítiť príbeh, ktorý nemôže vidieť na vlastné oči. Zrak a jeho úloha v živote človeka je jedným z leitmotívov knihy. Postupne však Afra muža o tieto opisy prestane prosiť, svet ju prestane zaujímať, s Nurim sú si čoraz cudzejší. Príbeh popisuje tento proces odcudzenia cez jednotlivé nuansy, citlivo prináša vhľad do sveta dvoch ľudí, ktorý sa roztrúsil (keď hovoria o svojich snoch, pomenúvajú ich ako „roztrúsené“).

Každodenné detaily sa ukazujú v úplne novej perspektíve. Aké to je, nájsť kľúč, keď už neexistujú dvere, ktoré by ste ním mohli otvoriť? Aké to je, začudovať sa, že budovy ešte niekde môžu stáť? Lefteriová pracuje s metaforou domčeka z lega, ktorý Nurimu a Afre ostal po synovi: „Ozajstné domy sa drobili a rozpadávali. V Samiho svete nebolo pevné nič. Napriek tomu si však skúšal predstaviť miesto, kde sa okolo neho nerúcajú domy.“ (s. 42) Klišé o vnútornej temnote stretávajúcej sa s tou vonkajšou autorka zvládla udržať na decentnej, nepatetickej úrovni. Atmosféru vytvára spolupôsobením detailov rôznych zmyslových vnemov, či ide o farby a tvary, alebo aj zvuky či vône: „V diaľke som videl na elipsovitom kopci citadelu, ponášala sa na vrchol sopky. Zafúkal vietor a priniesol vôňu ruží.“ (s. 51) Celý príbeh Nuriho a Afry si tak čitateľ vie ľahšie predstaviť, vníma ho všetkými zmyslami. Či už ide o život v utečenckom tábore, o nebezpečnú ilegálnu plavbu po rozbúrenom mori, alebo o zvykanie si na život v Anglicku. Christy Lefteriová čitateľovi priblíži vždy tú najdôležitejšiu farbu oblohy, vôňu vzduchu alebo chuť medu, ktorá je pre včelára Nuriho taká podstatná. Rovnako ako pre jeho manželku vôňa jej parfumu z ruží. Zmyslové vnemy pre nich stelesňujú spomienky na domov, ktoré sú pre zachovanie ich identity kľúčové.

Príprava na azylový pohovor v Anglicku prebieha tak, že im sociálna pracovníčka povie, aby si „ujasnili vlastný príbeh“ (s. 25), nech je čo najjednoduchší a najzrozumiteľnejší pre imigračných úradníkov. Ako sa zjednodušuje životný príbeh? A čo ak je to navyše životný príbeh plný utrpenia a hrôzy?

Jednotlivé kapitoly knihy sú vzájomne prepojené aj grafickým spôsobom: po každej kapitole nasleduje strana s ozdobným ornamentom a v ňom je vsadený názov nasledujúcej kapitoly, ktorý je zároveň začiatkom jej prvej vety a dokončením poslednej vety kapitoly predchádzajúcej. Táto kontinuita vytvára dojem plynulého ústneho podania príbehu a je možno akousi podprahovou odpoveďou na žiadosti o zjednodušenie životných príbehov, ktoré sa zjednodušovať nedajú a nemajú.

Príbehy, akým je Včelár z Aleppa – akokoľvek dlhé alebo zložité by aj náhodou boli – prežijú. Aby hovorili o všetkých a všetkom, čo prežiť nemohlo. O roztrúsených snoch. O tom, čo niektorí už vidieť nemôžu a niektorí zas nechcú.

Lebo príbehy prežijú, aj keď ich nevidíme...