Recenzia
Viera Lukáčková-Mináriková
03.01.2019

Príbeh uznávaného aktivistu za mier a spravodlivosť

Vydavateľstvo Motýľ vydalo dielo Ivana A. Backera Vlak na slobodu s podtitulom Cesta židovského chlapca z nacistickej Európy a jeho život aktivistu. Dielo upúta čitateľa predovšetkým mravnou silou autora odpovedať na otázku, prečo sa spomedzi 250 detí 1. septembra 1939 zachránil práve on, keďže posledný vlak s nimi nikdy neodišiel a neskôr ich deportovali do koncentračných táborov, kde väčšina z nich zomrela. Otázka sa odvíja v celom diele a odpoveďou na ňu je príbeh známeho uznávaného aktivistu za mier a spravodlivosť.

Kniha pozostáva zo spomienok obsiahnutých v pätnástich kapitolách. Okrem úvodu a predhovoru sa v závere diela nachádza doslov s básňou Vlaky a dodatky s poďakovaním. V dodatkoch sa stretáme s osudmi spomínaných osôb známych z jeho života.
 
Veľavravné sú názvy pätnástich kapitoliek: Cesta detským transportom, 1939, Spomienky na detstvo spred obdobia nacizmu 1929-1939, Zvyšok mojej rodiny postupne uteká, 1939, Moje tri anglické rodiny, 1939, Zo školy do školy, 1939-1944, Strastiplná cesta do Ameriky, 1944, New York, 1944-1946, Prečo som prežil práve ja?, 1946-1952, Život podnikateľa a aktivistu, 1952-1963, Život farára a aktivistu, 1964-1969, Život pedagóga a aktivistu, 1969-1979, Život riaditeľa a aktivistu, 1979-1999, Život dôchodcu, no stále aktivistu, 1999 – dodnes, Som žid? Som kresťan? Ľudia, miesta a veci v súčasnosti.

S úctou a obdivom rovnako ako jeho spolupracovník Bob Pawlowski sa zamýšľa aj čitateľ nad jeho životom: „Ivan Backer nejakým spôsobom prispel k takmer všetkým projektom v Hartforde, ktorých som sa zúčastnil za viac ako tri desaťročia. Neviem, prečo je to tak. Po osobnej stránke sme nemali veľa spoločného. Bol jedným z mála ľudí, ktorých som poznal a viem, že obetovali život svojmu presvedčeniu – hlavne občianskym právam. Vždy som vravel, že Ivan dosahoval úspechy v tom, čo robil, lebo tomu veril. Väčšinou mal málo peňazí a žiadnu moc, ale to ho nikdy nezastavilo. Bol neúnavný a chodieval na jeden míting za druhým, aby dosiahol aj maličké víťazstvo. Iní ľudia, ktorých som poznal, ho volali misionár. Asi ním aj bol.“

Po celý život Ivan A. Backer vďačí za záchranu Nicholasovi Wintonovi, bez ktorého by nebol nažive. Pri rozlúčke s aktívnym životom, hoci v ňom pokračuje neúnavne aj na dôchodku, prijíma Haupertovu humanitárnu cenu v roku 2003, po jej obdržaní prednesie príhovor: „Keď som v roku 1969 začal pracovať v Hartforde, cítil som, že ako spoločnosť by sme mohli aspoň sčasti uspieť v boji proti rasizmu, sexizmu, chudobe a nespravodlivosti. Dlhý čas, kým som spoločne s ďalšími bojoval proti týmto problémom, ma ten pocit poslania napĺňal.“

„No dnes, viac ako päťdesiat rokov po odchode som oveľa menej optimistický. [...] Mám o túto krajinu strach. Dnes sme my Američania príliš pohodlní, spokojní sami so sebou, egocentrickí a arogantní. A myslím, že ak sa nezmeníme, ak sa nezačneme snažiť o zlepšenie našej spoločnosti, ak nezačneme budovať spravodlivejšiu svetovú komunitu a pomáhať chudobným krajinám po celom svete, nakoniec to pre nás zle dopadne.“

Jeho duálna náboženská identita, židovská a kresťanská, ho utvrdzuje v tom, že nie tie, ale jeho rozhodnutia a činy reflektujú, kým je a nie nálepky, ktorými ho iní označia. Jeho presvedčenie je aj pre nás výzvou a odkazom, že skutočná hodnota človeka sa meria podľa rozhodnutí a činov na pravom mieste a v správnom čase.
 
Viera Lukáčková