Recenzia
Lucia Jančovičová
07.07.2018

Príbeh zo Sudet

Jiří Holub, súčasný český spisovateľ a kastelán na zámku, vydal niekoľko knižiek pre deti a mládež. Kto čítal a smial sa do popuku z jeho Vzbury strašidiel alebo z Koľko váži Matilda, môže byť najnovším titulom prekvapený. Jednoducho na mňa zabudli nie je kniha ani vtipná, ani veselá.

Sedemročná Klára rozpráva príbeh odohrávajúci sa počas leta v Sudetách, tesne po vojne. Klára tam prichádza so svojimi rodičmi a maličkým bratom z Prahy. Na otca čaká miesto riaditeľa v kaolínke, na mamu život gazdinej. Vyľudnená dedina Wolfgang, veľký dom, kraj s lesom plným malín a dobrodružných výprav do prázdnych a rozbitých domov je pre Klárku ideálnou predstavou krásne stráveného leta a aj života. Klára je dievča síce malé, ale správanie má poznačené prežitou vojnou v bombardovanej Prahe. Počúva tiché rozprávania dospelých o hrôzach, ktoré sa za vojny stali Židom a ktoré sa stávajú po vojne v pohraničí. Tuší, prečo je ich nový domov taký pustý a zničený. Nie je vystrašená ako jej mama, ale je opatrná. A stále detsky zvedavá. Keď stretne Helgu, Nemku, ktorá sa skrýva pred ľuďmi, dokáže byť aj starostlivá a opatrná. Chráni svoje veľké tajomstvo dokonca aj pred rodičmi.

Helga sa vo Wolfgangu narodila, vyrástla tam, starala sa o rodinu, vychovala deti, no potom zostala sama, opustená, plná bolesti a smútku. A zrazu sa objaví sedemročné dievčatko bez predsudkov a vráti jej nádej a chuť žiť. Vyrozpráva Kláre svoj životný príbeh, postupné odhaľovanie histórie jej rodiny a dediny je boľavé, no popritom láskavé.

Klára v Helge nájde priateľku, pomáha jej, citlivo počúva jej rozprávanie a aj chápe jej rozhodnutie radšej sa skrývať vo svojom polorozpadnutom dome, ako ujsť niekam preč: „Som síce malá a hlúpa, ako si často dospelí myslia, ale teraz je to predsa aj môj domov a ja ho mám tiež rada. A keby teraz prišiel Červinka so svojimi kumpánmi a povedal mi, musíš hneď vypadnúť, pretože si Pražáčka, nemáš tu čo robiť, tiež by som nevedela, čo so sebou.“

Vojna je súčasťou Klárinho života odmalička a násilie s ňou spojené vníma ako akúsi nevyhnutnosť, ale nesúhlasí s ňou: „Brr! Ľudia sú aj tak čudná rasa. Stále medzi sebou vedú vojny, tu pre toto, tam pre niečo iné, väčšinou vlastne ani nejde o to, prečo sa bojuje, ale či sa bojuje.“

Klárino a Helgino rozprávanie posúvajú príbeh pomaly a celkom pokojne až na záver, ktorý svojou nečakanou tragickosťou môže pôsobiť až katarzne.

Spisovateľ rozdelil spôsob rozprávania Kláry a Helgy štýlom. Klárin je jednoduchý, hoci na sedemročné dievča používa, najmä pri opisoch, prekvapivo zložité slová. Rozprávanie Helgy je poetickejšie, autor tak trochu otupil bolesť pri jeho čítaní. Škoda, že rozprávanie malej Kláry je nedotiahnuté, jednorozmerné. Autor sa pravdepodobne chcel vcítiť do mysle sedemročného dieťaťa, no postavy sú vykreslené plocho, ľudia sú len dobrí a zlí. Čitateľ sa vie ťažko vcítiť do postáv, do ich pocitov a myšlienok, pochopiť ich pohnútky, ich konanie.

Téma násilného vysídľovania nemeckého obyvateľstva z pohraničného územia je v Čechách aj na Slovensku stále bolestivá a je často spojená s mlčaním a odmietaním. Autor, inšpirovaný rodinným príbehom, rozpráva citlivý a zároveň drsný príbeh o ľudskosti a povojnovej nenávisti. V útlej knižke sa mu podarilo priblížiť temnú povojnovú dobu (našich) československých dejín. V náznakoch spomína aj neprívetivú budúcnosť v novom socialistickom zriadení. Kniha Jednoducho na mňa zabudli je označená ako vhodná pre dvanásťročných, pre tému aj spomínané násilie ju radšej odporúčam  starším deťom. No rodičia sa musia pripraviť na otázky nielen o povojnovej histórii, ale aj o ľudskej zlobe, nenávisti a závisti. Je to síce čítanie na jedno popoludnie, ale premýšľať o tom budete ešte mnoho dní.
 
Lucia Jančovičová