Vyhľadávanie
Rezignácia na vlastný život
Charles Bukowski
Príbehy obyčajného šialenstva
Bratislava, Belimex 2005
Preklad Pavol Lukáč
Notorický pijan, gambler, bitkár a násilník. Jednými milovaný, inými zatracovaný. Nič medzi tým. Charles Bukowski. Rodák z nemeckého Andernachu, autor vyše 45 diel poézie aj prózy. Verejnosť ho omylom považuje za spolupútnika Kerouaca, Ginsberga či Burroughsa, svojskou filozofiou a životným štýlom však s nimi nemá vôbec nič spoločné. Navyše sa stal ikonou dávno po ére beatnickej generácie, a to v 80. rokoch minulého storočia.
Pravdepodobne najobľúbenejším žánrom medzi jeho fanúšikmi sú poviedky, mnohé autobiografické, drsným jazykom vyrozprávané príbehy zo života obyčajných ľudí. Nie sú to celebrity, tie sa väčšinou stávajú terčom Bukowského posmechu pre ich „kultúrny analfabetizmus“, snobizmus a pokrytectvo. Naopak, sú to ľudia žijúci na periférii spoločnosti – notorici, narkomani, gambleri či prostitútky, jeho krvná skupina.
Jednou z jeho poviedkových zbierok sú aj Príbehy obyčajného šialenstva. Súbor 34 poviedok napísaných v období 1967 až 1983 ponúka opäť to najlepšie z autorovej prózy. Nie je to čítanie pre slabé žalúdky, vulgarizmy a autentické opisy násilia sú štandardnými nástrojmi Bukowského štýlu. O to viac potom upúta zjavný kontrast medzi nimi a jeho láskou k vážnej hudbe (Mahler, Brahms). Rovnako prekvapujúco pôsobia jeho odborné lekárske diagnózy, ktorými „obdarúva“ svoje postavy. Zaujímavý je aj jeho svojský pohľad na modernú poéziu: na jednej strane sa vyznáva z lásky k nej, na strane druhej neúprosne konštatuje jej úpadok, nešetriac jej popredných predstaviteľov vrátane seba ( poviedka Oči ako obloha ).
Bukowski mnohokrát parodizuje sám seba, aj prostredníctvom fiktívnej autobiografickej postavy Henryho „Hanka“ Chinaskeho, alkoholika potácajúceho sa bezcieľne životom, často ospravedlňujúceho svoje chyby a slabosti hlúposťou a nepochopením okolitého sveta. Presnosť jeho postrehov a autentickosť výpovede ho robia skôr sympatickým ako zatrateniahodným. Nenapodobiteľným spôsobom sa vyrovnáva s pokrytectvom doby, LSD, falošným sexom, politikou a zlou literatúrou, nastavujúc neľútostné zrkadlo nám všetkým, seba nevynímajúc.
Štýl písania je zámerne chaotický, úprava je neusporiadaná, niekedy priamo oslovuje čitateľa. Rôznorodá atmosféra jednotlivých poviedok odzrkadľuje jeho momentálnu náladu, či už depresiu, eufóriu, letargiu alebo jednoducho vplyv alkoholu.
Slovenskému vydaniu sa nedá nevytknúť slabý preklad, autentickosť jazyka sa často vytráca samoúčelne použitými a nezmyselnými výrazmi ( „hovädzina“ ) a nad snahou čo najvernejšie pretlmočiť Bukowského štýl víťazí radosť zo slobodného používania vulgarizmov. Grafická úprava knihy by sa skôr hodila k dokumentárnemu žánru, nevystihuje vôbec atmosféru a charakter Bukowského diela.
Nápis „Don´t try“ ( voľný preklad „Ani sa nesnaž“ ) na náhrobnom kameni Charlesa Bukowského je možno rezignáciou nad sebou samým, nad spoločnosťou alebo len unaveným povzdychom, nech vás však v žiadnom prípade neodradí zoznámiť sa s jeho dielom.
Michaela Geisbacherová
