Recenzia
-aleš-
03.05.2013

Príbehy z uličky

Príbehy z uličky

Zostavila Alena Štrompová
Košice región umenia a kultúry 2012


Do košických kníhkupectiev nedávno pribudla útla kniha venovaná Hrnčiarskej ulici, ktorá teraz, keď majú Košice titul Európske hlavné mesto kultúry, budí čoraz viac pozornosti. Príbehy z uličky sú zaujímavé predovšetkým autormi – zbierka desiatich poviedok je výsledkom zblíženia detí a práce dospelých; dopĺňajú ju fotografie Kornela Michaliča. Autormi sú žiaci Základnej školy Ľudovíta Fullu: Barbora Takáčová, Anežka Gernešiová, Viktória Lengyelová, Július Illés, Daniel Mantič, Simona Bajiová, Zuzana Mladšíková a Gabriela Laurenčí
ková. Inšpirovali sa prácou remeselníkov na Hrnčiarskej ulici – navštevovali ich pol roka. I keď sú príbehy dielom detí, nie sú určené iba detskému čitateľovi. Takmer všetky sa končia šťastne, no bolo by neadekvátne hovoriť o rozprávkach. Autori ponúkajú desať láskavých príbehov, v ktorých do popredia vystupujú hodnoty dnes pohltené industrializovaným, mediálnym svetom a materializmom. Tu na prvom mieste stojí ucelená rodina, synonymum ochrany a lásky. Pri čítaní cítiť očarenie maličkosťou, radosť z daného okamihu. Sú posolstvami dobra pre dospelých, večne uponáhľaných a otupených starosťami. V dobe produkcie rozorvaných literárnych (single) hrdinov znudených všednosťou dní, poväčšine spomínajúcich na to, čo sami neprežili v omámení kaviarenského života, neschopných triezvej sebareflexie, sa javia protagonisti Príbehov z uličky reliktne. V čase, keď nie je na chlieb, sú ochotní podeliť sa, trestom zlodeja je verejná hanba, základom morálky je Desatoro. V jednom príbehu poúča stolár dcéru, aby sa nehnevala na matku. Napriek jej nesúhlasu s pokračovaním v otcovom remesle (žena predsa patrí ku hrncom) daruje vlastnoručne vyrezávanú sochu Krista. Možno niekedy príliš poetické závery, inokedy by sa žiadalo dopovedať, ale… Čaro útlej zbierky pramení aj zo šťastných koncov. A tých potrebujeme v každom čase viac než dosť.