Približná krajina - Peter Stamm - Približnosť významu, presnosť výrazu

Približnosť významu, presnosť výrazu

Bratislava, Kalligram 2010.
Preklad Ján Jambor

Po debute švajčiarskeho spisovateľa Petra Stamma Agnes (z roku 1998, v slovenčine 2006) sa na predvianočnom trhu objavil jeho druhý román Približná krajina (z roku 2001), opäť v preklade Jána Jambora, znovu s ústrednou ženskou postavou, leitmotívom hľadania identity a niektorými opakujúcimi sa motívmi (napríklad skla, svetla/slnka a tmy). Viac ako o podobnostiach však možno uvažovať o rozdieloch medzi debutom a druhou prózou autora: po postmodernom tvarovaní v Agnes (prelínanie príbehu v texte a v „skutočnosti“) kreuje Stamm v Približnej krajine čistý a krehký sujet ženy, hľadajúcej svoje miesto v zložitej krajine života či vzťahov. Protagonistka románu, dvadsaťosemročná nórska colníčka Kathrine, odchádza od druhého muža, aby si na ceste do Paríža vyjasnila, aký život chce viesť – jej putovanie je zároveň symbolickým strácaním a objavovaním svetla (Kathrine odchádza z tmy, prvý raz za polárny kruh, na juh). V texte je sugestívne opísaná súčinnosť človeka a prírody, dlhé noci ovplyvňujú pocity ľudí na severe, Kathrine nielenže nemá (na rozdiel od svojho druhého muža) presne určenú krajinu života, ale zisťuje, že v „človeku nie je až tak veľa miesta“ (s. 51), že šťastný koniec jej príbehu nezávisí od zmeny prostredia. Na pomerne krátkej epickej ploche sa dozvieme veľa – o nefungujúcich manželstvách, nekomunikácii, no takisto o zložitých reláciách medzi rodičmi a deťmi. Sama Kathrine nechce rozprávať o svojom synovi Randym kapitánovi lode: „Povedala, že Randy nelipne na nej a ona na ňom. Bolo to tak od začiatku, pomyslela si. Bola taká unavená, po pôrode cisárskym rezom, a potom mala depresie a mama bola celý čas pri nej a starala sa o ňu a dohovárala jej. Pri dojčení mala Kathrine bolesti, zápal prsníka a Helge vôbec nepomáhal a urážal mamu dovtedy, kým neprestala chodiť. Odvtedy bolo dieťa naozaj na príťaž. Randy. Ani meno sa jej nepáčilo. Bol to Helgeho nápad, podľa nejakého hudobníka, ktorého zbožňoval. Nebolo to dobré obdobie.“ (s. 99). Hoci záver románu – narodenie dcéry – naznačuje, že materská rola nie je Kathrine taká cudzia, aká sa zdá byť v úryvku, je zároveň evidentné, že Stamm opisuje emócie a vzťahy vecne, s dištanciou (ktorej zodpovedá aj narácia v er-forme), otvorene až demýtizujúco. Kathrine neprežila dobré obdobie ani v prvom, ani v druhom manželstve a postupne zisťuje, že ďalší muž, za ktorým cestuje, k nej takisto nič necíti: „Nechcel od nej nič. Nemal o ňu záujem. (...) A teraz bol vľúdny, vľúdny ako vždy, chcel jej ukázať Paríž a potom ju posadiť do vlaku, ktorým by sa dostala naspäť, do Bergenu alebo do Narviku, kde by nastúpila na loď. Pobozkal by ju na líca a zaželal šťastnú cestu a dal jej peniaze, keby o ne poprosila. (...) Ale čo vlastne čakala? Čo od neho chcela? Nebola si istá, či je pre ňu viac ako priateľ v cudzine. (...) Vyspala by sa s ním, chcela sa s ním vyspať.“ (s. 69). Vzťahy medzi postavami v Stammovom románe sú komplikované, akoby bez emócií, no Kathrine nie je anestetická, naopak, usiluje sa o návrat k tradičným hodnotám – rodine, dieťaťu, domovu. Protagonistka sa v závere vráti späť, znovu má partnera, avšak o happy ende by sa dalo diskutovať, ak je koniec textu komentovaný stručne, lakonicky. Aj naďalej sa tu striedajú ročné obdobia, tma a svetlo, no Randy začne symbolicky nosiť okuliare. Príbeh románu je len zdanlivo jednoduchý, v knihe sa udeje viacero súkromných, pôsobivých drám. Je zaujímavé, že Stamm zobrazuje Kathrine s empatiou, ktorú nebadať pri stvárnení mužských postáv (obaja jej manželia vyznievajú jednoznačne negatívne, prvý je pijan a násilník, druhý klamár, pozitívnejšie stvárnený je iba tretí muž, láska z detstva).Ján Jambor v erudovanom doslove uvažuje okrem náhody v Stammovom románe i o približnosti vzťahov, miestopisu, „imaginárneho priestoru času“ (s. 128) či samotného textu. Približný však v románe nie je jazyk, naopak, je minimalistický, slová sú presné a čisté, hoci ako sneh.