Vyhľadávanie
Najnovšia básnická zbierka Karola Chmela Platforma nesie podtitul (driftovať ako loď, nechať sa unášať ako kryha). Dajú sa v ňom vnímať dve roviny – tá, na ktorej sa vieme priamo zúčastniť (loď), a tá, ktorá je z nášho pohľadu neovplyvniteľná (kryha). Obe spája pohyb plynutia, pričom prvú môžeme znázorniť na osi existencie a druhú na osi času. Vzniká nám tak akýsi graf, ktorý charakterizuje ľudský vývoj v podobe prežívania chvíľ, naberania spomienok, ale aj zabúdania: „to by bolo asi tak v stručnosti všetko čo si pamätám / zabudnutého je oveľa viac“ (s. 64). Súvis s časom má aj úvodný citát od Petra Repku: „Beda Vám, priatelia púští, / ktorí sa vraciate / kde ste boli,“ odkazujúci na nebezpečenstvo minulosti.
V prvom oddiele nazvanom ianus sa stretávame s obrazmi, ktoré efektívne odzrkadľujú bytie: „čas plynie / ako v cestopise // i keď sa skracujú lehoty / splátok / priznaní / spovedí“ (s. 15) alebo „sladké ruky / umyli mi / kyslé dažde“ (s. 18). Odkaz na čas môžeme okrem explicitného využitia tohto slova vnímať aj implicitne v podobe dvoch básní s názvami cvičenie o smrti (zo starého zošita) a cestou domov (zo starého zošita II). Takéto začlenenie získava v rámci kontextu knihy špecifický rozmer.
V druhom oddiele s názvom triesky sa nachádzajú krátke básne, ktorých forma Chmelovi sedí. Na malej ploche dokáže autor vyvinúť zaujímavú poetickú silu, o čom svedčia napríklad texty triesky („nespím / octovie nočný dážď / šumí a rastie: / stádo a pastier“ s. 31) či triesky 5 („strom za oknom: / tá istota: / bezvýhradný postoj / Pane“ s. 35). Rovnako stoja za pozornosť Chmelove haiku, v ktorých sa koncentruje jeho trefnosť („ale prakticky / má priepasť svoj vrchol až / na úplnom dne“ s. 33), ale aj zmysel pre iróniu („a po studenej / vojne prichádza / globálne oteplenie“ s. 34). Túto časť zbierky ohraničujú dve o niečo dlhšie básne po dotyku a pred dotykom. Ich usporiadanie vyvoláva čitateľský dojem prenikania do minulosti, cúvania pred situáciu, ktorej dopad poznáme ako prví.
Tretí oddiel kartinky (13 takmer signalistických pohľadníc pre miroljuba todorovića) obsahuje viacero odkazov na ľudí z umeleckej oblasti. Povšimnutiahodnou je báseň o Murakamim, ktorá na prvý pohľad pôsobí ako obyčajný opis: „zábery z pracovne / harukiho murakamiho / zachytávajú / vzorne zastrúhané ceruzky / kúpené vo výpredaji / v new yorku / pomerne úzky / uprataný / písací stôl / kolekciu desaťtisíc / (vinylových) džezových platní / podľa informácie pod záberom / nezrátané množstvo cd nosičov / majster tvorí pri počúvaní / džezová hudba je ustavičným zdrojom / inšpirácie“ (s. 42). Iný rozmer jej však dodáva názov čo nevieme o murakamim. Narážka na až voyeristické nahliadnutie do súkromia, evokuje myšlienku o vnútornom svete človeka a jeho neobsiahnuteľnosti. Kartinky uzatvára báseň s názvom nostalgia: maskulínum (struga 1993). Je koncipovaná ako spomienka na stretnutie s Rogerom Mcgoughom, Brianom Pattenom a Tomažom Šalamunom: „nikdy viac nebudem / sedieť medzi / rogerom mcgoughom / a / brianom pattenom“ (s. 59). Končí sa veršami: „o tej vode sa mi stále sníva / tá voda je úprimná / čistá / priezračná // vidieť / až na dno / večnosti“ (s. 60). Je v nich zaznamenaná všeobecná neschopnosť vyhnúť sa plynutiu času.
Záverečný oddiel zoznamy je najútlejší. No sú do neho zaradené aj relatívne rozsiahlejšie texty. Jeho posledné verše a zároveň posledné verše celej knihy sú: „spomienka / na plnosť / a ilúziu plnosti“ (s. 71). Nachádza sa v nich melancholický návrat k plnosti, no i k mylnej predstave o nej, pričom však táto nie je prezentovaná negatívne, ale ako súčasť celku.
Priestor, ktorý Chmel vo svojej zbierke obsiahol, je dosť veľký na to, aby v ňom čas naozaj dokázal fungovať. Vďaka tomu je Platforma hodná prečítania.
