Priezračné veci - Vladimír Nabokov - Knihy, ktoré nevychádzajú z módy

Knihy, ktoré nevychádzajú z módy
 

Vladimír Nabokov: Priezračné veci

Vydavateľstvo Slovart 2004

Preklad Otakar Kořínek

     Neveľký román Priezračné veci, ktorý veľký mág americkej literatúry ruského pôvodu napísal päť rokov pred smrťou vo Švajčiarsku, akiste spôsobil Otakarovi Kořínkovi nejednu prekladateľskú radosť. Na slovenskom preklade priam cítiť ako sa prekladateľ vytešuje na maximálne polyfónnom texte, na jeho kompozičnom, štylistickom i jazykovom bohatstve, na jeho ťažkej pochmúrnej filozofii i hravom nadšení, na irónii, ktorej ostne presne triafajú balóniky konzumnej metafyziky a stavajú literatúru na pozíciu, aká jej právom patrí. A nielen vytešuje, lebo vytvoriť sebavedomý slovenský ekvivalent tohto malého veľdieľa si iste vyžaduje nielen skúsenosť a drinu, ale rovnako aj kus prekladateľského šťastia. Zdá sa, že Kořínek mal pri sebe jedno aj druhé, ba i tretie.

     Povedať, že Nabokovov románik je o láske, sexe, nočných a denných morách, by bolo to isté, ako povedať, že je o knihách, literatúre, písaní a čítaní: oboje by však bolo zrejme málo. Oveľa dôležitejšie je, ako autor obom týmto polohám a ich partikularitám vie dodať niečo, čo vedia len veľkí spisovatelia: absolútnu nezávislosť na realite, absolútnu samovypovedaciu schopnosť, absolútnu nezameniteľnosť príbehov, motívov a myšlienok. Pritom je zrejme, že kniha sa opiera o vlastnú skúsenosť, ak nie o konkrétne zážitky (,,Ľudský život možno prirovnať k osobe tancujúcej v rozličných podobách okolo vlastného ja.“ ), trebárs zdeformované a transformované podľa potrieb literárneho sujetu.

     Kde sú teda tie ,,priezračné veci“, keď sa na čitateľa priam valí detailizovaná zložitosť za zložitosťou, hrozivá nepochopiteľnosť za nepochopiteľnosťou? Sú to príbehy, slúžiace na to, aby sme cez ich transparentnosť dovideli na temné dno ľudskej existencie? Sú to postavy, nesúce v sebe toľko rozporov, že skôr či neskôr strácajú svoju románovú identitu a stávajú sa len ikonou skepsy k človeku? Je to navádzajúce mnohostupňové a mnohoaspektové rozprávačstvo, ktorého najvyšším presvedčením je konkrétnosť, minucióznosť a presnosť, ale ktorého zmysel možno kedykoľvek spochybniť, tak ako to robia Nabokovove postavy motajúce sa okolo literatúry? Je to jazyk, lámajúci sa na ľudskej schopnosti pochopiť vlastnú skúsenosť, skúsenosť iných jazykov, skúsenosť kultúr založených na týchto jazykoch? Je to napokon smrť, ktorá je ,,údesná“ až vtedy, keď umierajúcemu spisovateľovi vyjaví, že ,,gigantické rozmery nadobudli moje pocity, pocity, aké majú všetci ľudia“?  Je to svojvoľná stvoriteľská sloboda autora, keď búra zmýtizované predstavy hrdinov o sebe a vrhá ich do pekla ne-identity, v ktorom zhoria ako napokon zhorí aj hlavná postava Titus Osoba v ohni svojho prízračného adolescentného sna a nezachránia ju ani romantické lásky, ani morálka, ani incesty, ba ani knihy, tobôž nie nejaká budúcnosť? Zaiste, takto priezračná je celá kniha o osobe Osobovi (,,naša osoba, náš Osoba, náš čitateľ“). Hlavná postava, korektor veľkého amerického vydavateľstva, rembrandtovský Čítajúci Titus, azda budúci nepíšuci spisovateľ, sa štyri razy s časovým odstupom vracia do Švajčiarska, kde okrem veľkého spisovateľa R. (Nabokov?) stretol svoj osud v podobe krásnej, ale „nemilovateľnej“ potomkyne ruskej emigrantky, ktorú v epileptickom nočnom delíriu nevdojak zahrdúsi v hotelovej manželskej posteli. Do krajiny jazier a hôr ho však neťahá sentimentalita, ani nejaký zvláštny afekt, ale ,,čosi súvisiace s preludnými vidinami“: minulosť, poskladaná z natoľko sa prekrývajúcich vrstiev, že splýva do jediného zhluku konkrétností. A práve tohto fenoménu sa bravúrne zmocnilo presofistikované, ale zázračne plynulé  Nabokovove rozprávačstvo: spisovateľ sa svojich postáv vrátane svojho rozprávača pýta, čo zostane z človeka, aká transformovaná osoba, po osemnástich, či po koľkých,  rokoch života. Dávajú si navzájom otázky a odpovede hodné antického chóru, ktorých účinok znásobuje literárna erudícia cítiaceho vzdelanca 20. storočia. A toto odklínanie osobného času je azda tou najväčšou priezračnosťou, akú nám kniha klasika nadkontinentálnej kultúry ponúka. A pritom sa drží ponaučenia, ku ktorému dospel jeho spisovateľský antipód R.: ,,Ďalšia vec, ktorej by sme sa nemali dopúšťať, je vysvetľovať nevysvetliteľné.“ 

Alexander Halvoník