Vyhľadávanie
V pokračovaní románu Kliatba sa Jana Pronská zameriava na priebeh odkliatia druhej postavy zo štyroch prekliatych starovekých bojovníkov. Prelomenie kliatby, osudová láska či odhalenie tajomnej minulosti sa stávajú základnými piliermi tejto (zrejme štvordielnej) knižnej série.
Hoci v rámci žánru historickej ľúbostnej romance sú podobné obsahové štruktúry akceptovateľnejšie, i tak možno zakomponovať do príbehov tohto typu inovatívne motivácie postáv či prepracovanú dobovú realitu. Momentálne tomuto literárnemu žánru (i vďaka vydarenej seriálovej verzii) kraľuje Cudzinka od Diany Gabaldon, ktorá vyťažila z osudovosti lásky, drsného škótskeho prostredia v 18. storočí a prekračovania časových hraníc maximum. Bohužiaľ, Jana Pronská stvorila nedostatočne flexibilné postavy – držia sa svojho predurčeného literárneho i lineárneho programu a zo života v Uhorsku nám premietne len typické vizuálnosti a udalosti, ako napríklad upaľovanie žien obvinených z kacírstva. U Diany Gabaldon sa objavia rovnaké situácie (súdenie žien podozrivo dobre ovládajúcich reč bylín či verdikt stredovekej cirkvi o posadnutosti nepatrične sa správajúcich ľudí), ktoré hrajú významnú rolu pri charakterizácii prostredia a samotnej hlavnej hrdinky.
Ak sa v historických ľúbostných románoch pracuje aj s inými materiálmi okrem procesu zamilovania sa dvoch atraktívnych hlavných postáv, znamená to veľké plus. V Cudzinke hlavná hrdinka Claire, ktorá sa dostala z 20. storočia do roku 1743, odmýtizuje, vraj, „prekliatu zrúcaninu“. Kto sa v nej zdržiaval, posadol ho zlý duch. Claire príde na to, že nejde o nijaké prekliatie, ale na mieste rastie ker, ktorý je jedovatý a kontakt s ním spôsobuje horúčky a halucinácie. V tom istom priestore funguje cestovanie v čase a surová realita Škótska 18. storočia. V Jorge je naopak historické obdobie len kostýmom a rekvizitou pre jediný účel – „zaláskovaný“ príbeh. Keby Jorga čitateľa aspoň tešila príbehovými zvratmi, neočakávanými zápletkami či zaujímavými pointami, ako by to v modelovej ľúbostnej romanci malo byť, tak by sa naplnili naše žánrové očakávania. Druhému dielu Kliatby však chýbajú originálne motivácie a charakterizácie. Z muža, Adriána Vladyku, ktorý kvôli kliatbe večného života žije mnoho životov a vlastne ani jeden naplno, sa mala stať bezduchá schránka, zatrpknutá, nevraživá, vyhorená, aby ho šok z možnej nádeje neuveriteľne naplnil a možno nielen pozitívnou energiou. No prečítame si hlavne o jeho boji s neskonalou túžbou po Jorge, siedmej žene, ktorú kúpil v Carihrade a zaujala ho ako ešte nijaká otrokyňa predtým. „Pri pohľade na ňu mi búši srdce, (...) búši tak mocne, až sa mi tají dych“ (s. 88). A Jorga mu, samozrejme, dlho odoláva, takže opäť sa tu uplatňuje tá trochu komická a pomýlená predstava o „romantike“ – odmietanie ako vzrušujúca stránka ženy. „Chcel iba jednu jedinú, tú, čo sa mu vzpierala, jedinú, pri ktorej chcel opäť cítiť viac než len telesnú rozkoš“ (s. 86). A ak by nebolo čitateľkám (a čitateľom) jasné zo situácií, že Adrián miluje aj Jorginu dušu, tak nám to pre istotu rozprávač všetko vysolí.
Takýchto deklamatívnych a často synonymických viet je v texte veľa. „Dívala sa naňho a zúfalo túžila odísť, no zároveň cítila potrebu zostať s ním. Nechápala to, ten pocit nerozhodnosti, a chvíľu bezradne postávala pri lôžku“ (s. 79). Najdôležitejšie veci vnútorného sveta postáv dostávame priamo, len na tanieri vševediaceho rozprávača bez situačnej charakteristiky. Taktiež príliš dlho sledujeme len to, či Jorga bude konečne chcieť naplniť svoj osud, či sa „motivačne rozhýbe“. Akciu zažijeme na pár stranách na konci knihy. Rozvíriť boj s vtedajšou cirkevnou mocou, so strachom dedinčanov, preniknúť do vnútra človeka, ktorý len plní príkazy niekoho nadprirodzeného vo svete odsudzujúcom mágiu sa autorke absolútne nepodarilo. Zostávame na povrchu a nedozvieme sa o mnohokrát využitých typoch postáv nič prevratné, inovatívne. Tento diel sa vlečie, akoby plnil úlohu len akéhosi predĺženého prológu.
