Vyhľadávanie
Nataša Holinová: Prípad starej dámy
Bratislava: Ikar, 2020
Slovenská spoločnosť prechádza evidentne historicky zlomovými chvíľami, ako politicky, tak kultúrno-eticky. Akási vnútorná občianska vojna, ktorá sa naplno rozhorela s občianskymi protestmi po dvojitej vražde (áno, tej), blčí svojím vlastným plameňom a ponúkla rovnako veľa spaľujúcich otázok, ako je na nich odpovedí. Románová prvotina Nataše Holinovej Prípad starej dámy je pokusom poskytnúť odpovede na uviaznutie v slepej uličke. Čo sa s nami stalo? Čo sa s nami deje? A prečo?
Rozprávač v knihe, mladý muž, je úradný a súdny tlmočník a zároveň novinár. V tlači sa pokúša zverejňovať ľudské príbehy, ktoré pri hľadaní spravodlivosti narážajú na zatvorené dvere – úradov, súdov, bezprostredného okolia. Stará dáma „vstúpi do jeho života dvermi na pivárni“ a jej príbeh – za normálnych okolností by ho rozpovedala pred súdom a vyriešila by ho Spravodlivosť čisto právnickou rétorikou – prestáva byť príbehom jednotlivca. Doktorka farmácie na dôchodku Anna Glasnerová sa pre neschopnosť, ľahostajnosť zatuchnutých slovenských úradov a korupciu slovenských súdov stáva „rozprávačkou“ slovenského románu minulého storočia, ktorého hypermoderné kapitoly (či voľné pokračovanie s logickými predpokladmi) zažívame práve teraz.
„Tento prípad sa stal v Bratislave v rokoch 2012 – 2014. Na nasledujúcich stránkach ho znovu prežijú fiktívne postavy... Stará dáma nemá ani hrob, v ktorom by sa mohla obracať... Zločinci naďalej chodia medzi vami.“ Týmito slovami je príbeh uvedený na predsádke. Ale ešte predtým, ako prvé, narazíme v knihe na kópiu novinových stránok s fotografiami staršej tmavovlasej panej, domu na bratislavskej ulici a na fotografiu mladej ženy s dieťaťom.
Vnímavým súčasným obyvateľom Bratislavy sa pani na fotografii môže zdať ako povedomá tvár zo Starého mesta, ba dokonca ako istý archetyp staromešťanky z ponovembrových rokov, v ktorých sa naplno rozvíjalo najmä vnímanie generácie „Husákových detí“. Som si istá, že ju poznám. Aj vy ju poznáte. A to, čo najmä o závere jej života píše autorka prevtelená do rozprávača – muža, je dobre známym, hoci možno nie vždy aj „ohmataným“, príbehom transformácie sveta našej mladosti.
Toho, kto si pamätá na tajuplne sa potácajúce postavy starých ľudí najmä v starom bratislavskom meste, no iste i v iných väčších mestách Slovenska, v časoch veľkolepých osláv vlády boha novodobého súkromného vlastníctva, na záhadné vynáranie sa najbizarnejších čakateľov na byty, v ktorých dožívali osamotení príslušníci najstaršej generácie, na reštituentov so zahmleným vysťahovaleckým pozadím a prepiatou láskou k znovunachádzanej „otčine“, na starý svet v priebehu niekoľkých rokov brutálne premenený na odcudzené mesto výpalníckych gangstrov, toho príbeh Anny Glasnerovej kruto prefacká: áno, je to presne tak. Prípad starej dámy však nie je len príbehom o bytovej mafii.
Voľky-nevoľky sa mi pripomenuli slová jedného slovenského protifašistického kultúrneho a politického činiteľa, ktorý si vo svojom denníku z koncentračného tábora v Seredi položil zúfalú otázku: „Ako si za to všetko zodpovie ten náš štát slovenský, jeho režim, a či konkrétne: jeho ľudia?... Pred Bohom i pred svetom, pred Židmi samotnými, pred slovenským národom, pred svetovou verejnosťou a najmä pred vlastným svedomím?“
Čože? Zasa Židia? Áno, aj tento motív sa vinie príbehom pani Glasnerovej v 21. storočí. Ľudia, ktorým sa niečo stalo, vždy rozprávajú chaoticky – vysvetľuje rozprávač. Bývala v byte so svojou dávno dospelou hendikepovanou dcérou Tatianou, za ktorou chodievala opatrovateľka, no a práve opatrovateľka ju nielen že niekoľkokrát okradla, teraz ju chce okradnúť aj o byt. Prostriedkom na to je aj úradné deložovanie Tatiany do sociálneho domova proti vôli matky, ktorá ju navyše vôbec nesmie navštevovať. Je totiž „socka“. A počas svojich mnohých stretnutí s ňou rozprávač zistí, len tak mimochodom, aj to, že v koncentračnom tábore prežila holokaust.
V knihe sú dve základné naratívne roviny: Prvou je sugestívny, postupný a zľahka denervujúci opis rozprávačovho riešenia prípadu starej dámy, v ktorom sa čoraz lepšie orientuje, vždy však príde nové zneistenie či nový šok z toho, v akom štáte dnes vlastne žijeme. Nataša Holinová píše obdivuhodne a presvedčivo moderným jazykom, ktorý napriek tomu nestráca nič z plnohodnotnej literárnosti. Znejú v ňom vulgarizmy, slovosled aj lexika známa z ktorejkoľvek bratislavskej krčmy alebo internetových povzdychov, ale ničoho nie je priveľa ani primálo, a na plastické a autentické vystihnutie nepotrebuje ani výrazivo plné kalkov.
Moderný slovenský slang je literárne „dôstojný“ a zároveň celkom presvedčivý, no predovšetkým ním v kontraste s opisom zatuchnutého prostredia úradov alebo anachronických postáv absurdné situácie až bolestne vizualizuje.
Sugestívny, zľahka blogový prúd pocitov rozprávača dokáže vystihnúť jediné slovo alebo veta: „Šalom, šalom“, povie advokát obvinenej opatrovateľky, len tak, akoby medzi rečou, po súdnom zasadnutí vyznievajúcom v prospech starej dámy – a my okamžite, jednoduchou skratkou, pocítime onú zatuchnutú atmosféru vznášajúcu sa od 90. rokov okolo istého typu ľudí, ktorí sa v rôznych „národne orientovaných“ spolkoch presviedčajú o židovskej svetovláde, protislovenských sprisahaniach a utvrdzujú sa v trpiteľstve, ktoré má ospravedlniť zločiny napáchané v niekoľkých generáciách.
Druhou rovinou sú spomienky Anny Glaserovej, ktorými autorka pretkáva gradujúcu sa zlosť rozprávača i napätie vierohodného vykresľovania našej bezvýchodiskovosti zo súčasného marazmu. Je to príbeh jej židovstva aj výčitiek svedomia za to, že prežila. Keď William Styron v subjektívnej „ich forme“ postupne objasňoval skutočnosť Sophiinho príbehu v Sophiinej voľbe, zvolil si retrospektívnu mozaiku.
Prípad starej dámy nemá taký epický záber – a ani zámer –, no tento spôsob rozhodne umožňuje prepojiť rozčarovanie súčasnosti s celými modernými dejinami nášho priestoru. A zároveň zvýrazniť to, čo ho definuje najväčšmi: systematické gumovanie, či skôr premazávanie a potláčanie historickej pamäti spoločnosti, kde sa každý s každým pozná, každý má kdesi známosť a nikto čisté svedomie.
Spoločnosť, ktorá si z pocitu ukrivdenosti vymyslela dôvody, prečo kradnúť, podvádzať a bez opýtania si brať, čo nie je jej. Je pozoruhodné, akú širokú spoločenskú fresku sa darí autorke tvoriť, aká presná je v zachytení vôní, farieb, ľudských charakterov aj súčasného „kréda“ nahnevanej mladej generácie: Len rýchlo odtiaľto preč, táto krajina je v riti. Ešte aj popisom miestnosti slovami „už tam chýbal len Husákov portrét“ Holinová presne povie, ako miestnosť vyzerala, a je v tom všetkom pravdivá. Napriek tomu však príbeh obsahuje aj čosi, čo dráždi a irituje, čo spôsobuje, že čitateľ môže získať pocit akejsi plochosti, neúplnosti, chuť rozprávačovi – či skôr autorke, ktorá sa presunula do jeho kože –, vytknúť zbytočné zovšeobecňovanie pri obviňovaní „nás“, a tým aj masochistické živenie pocitu nejakej generáciami odovzdávanej slovenskej menejcennosti.
Možno je to prísadami, s ktorými pracuje, že z rozprávania cítiť akýsi závan konštruktu: na začiatku prípad bezmocnej znásilnenej pred súdom, ktorý robí z obete vinníka; za bytovou mafiou dedičstvo antisemitizmu, Husák na stene sťaby nekonečná obžaloba komunizmu za všetko svinstvo, v ktorom sme uviazli; slovné spojenie „táto krajina“ s rokmi nadobudnutou negatívnou konotáciou...
Zároveň je to však všetko aj presné a výstižné a Prípad starej dámy sa dá prečítať jedným dychom. Pravdivý príbeh o nás na pozadí trpko aktuálneho grobianstva bytovej mafie a bezmocnosť, ktorú vyvolávajú mnohé vynárajúce sa otázky, sú aj odpoveďou súčasnosti na dávnu otázku, ako dnes za toľko potláčanej pravdy zodpovedáme pred vlastným svedomím.
Foto Daniel Hladík
