Príliš spomalené prítmie

Príliš spomalené prítmie
Peter Bilý: Spomalené prítmie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2001
 
Peter Bilý dosiaľ publikoval v mnohých slovenských literárnych časopisoch a v Slovenskom rozhlase. Debutová zbierka básní by mala potom byť vlastne len akýmsi prirodzeným, organickým vyústením jeho literárnych ambícií a aj určitých (talentových) predzvestí v už známej tvorbe.
No azda nie všetko, čo torzovite evokuje kvalitu či prísľub dobrého čítania, musí zákonite tento predpoklad naplniť v uzavretom celku – v samostatnej knihe. Peter Bilý v rozhovore pre Literárny týždenník (LT 23/2001) usudzuje: „Paradox je korením dobrej lyriky. A keďže mne šlo o hľadanie lyriky, pred paradoxmi som neušiel.“ Veľmi sympatické priznanie od autora, ktorý týmto potvrdzuje, že mu šlo o „hľadanie“, pri ktorom to však asi aj ostalo...
Názov zbierky sa mi vidí ako veľmi výstižné pomenovanie, odrážajúce charakter veršov a celkovú chuť spomínanej knihy. Aspoň vo mne sa to „spomalené prítmie“ po prečítaní rozhostilo ako tuš v mladom cideri a napokon ma obstúpila len kalná šedivosť a húľava. Možno som od autora očakával viac, azda som bol (nesprávne) naladený na mladé verše od mladého človeka-básnika, ktoré budú žblnkotať sviežosťou a z dužín slov tam bude kvapkať medová šťava, ktorá mi zlepí prsty a prinúti ma prečítať knižku až do dna. Je to len môj osobný pocit (nejde však v poézii predovšetkým o pocity?), ale mňa spomínaná zbierka trochu sklamala, najmä a práve, svojou spomalenosťou a z toho i vyplývajúcim prítmím...
Verše: „Ticho je občas príliš hlučné. / Dostanem vízum v Zemi niekoho.“ (s. 9) alebo „A čo môj Boh? Možno bude pri mne, / dovolí mi dotýkať sa hviezd.“ (s. 12) sa mi zdajú ako priveľmi lacné, možno až insitné pokusy, keď sa autor snaží utiecť už (miliónkrát) vyskúšanou a vychodenou cestičkou niekam, kde sa stále možno o. i. aj dotknúť hviezd, hoci tie sú (a jemu to neprekáža!) stále iba z krepového papiera...
Autor akoby ospravedlňoval (či vysvetľoval?) svoje, niekedy ťažkopádne a nič nehovoriace, textové konštrukcie: „Oblečiem si / metafory z druhej ruky.“ (s. 30) alebo „Medzi nás dvoch niekto prišiel / Ticho zúrim Kto to je? / pointou je prázdne klišé / - moje slepé náboje...“ (s. 37)
Peter Bilý žil dva roky v Taliansku, kde zložil dočasné rehoľné sľuby ako augustiniánsky mních – prezrádza nám o mladom autorovi (1978) krátke curriculum vitae na prebale knihy a je to transparentné aj v jeho tvorbe. Hneď prvá časť zbierky Kláštorné alkoholy akoby chcela už týmto kontrapunktom alebo paradoxom (ktorý spomínal v rozhovore pre LT i sám Bilý) v názve, navodiť atmosféru či predtuchu istého, hoci len tušeného, pokušenia, pokúšania. (Motto: výroky od sv. Anselma a od „nesvätého“ Apollinaira...). Nakoniec to i tu ostáva iba pri predtuche.
Ostatne, symboly kláštorného života a odkazy na Boha, vieru, kresťanstvo sú prítomné v celej zbierke: „Povedz mi, ako je ti na kríži?“ (s. 11);  „Ukrižovaný dole hlavou...“; „Čo povieš, drahá, na kláštorné víno?“ (s. 40); „odvrátená strana na kríži...“ (s. 69); „Chudoba, Poslušnosť a Celibát / V kláštoroch skúšam (tvoje) tiché viny...“ (s. 8); „A samota je pre mníchov.“ (s. 20); „niekoľko mníchov / padlo Bohu do očí.“ (s. 14); „Zrkadlo do ticha som vdýchol. / Potom sen, v ktorom som bol mníchom.“ (s. 48) a tak ďalej ad nauseam...
Autor tiež verše hojne kropí vínom, ktoré je „šialené“ (s. 26) alebo je to „víno v tele“ (s. 14) či kombinácia: „Pomalá hudba. Víno. Prítmie.“ (s. 60), no tiež vpúšťa „Chladné víno do žíl“ (s. 66). Taktiež nešetrí ani liehom (s. 37, 44, 52), a na kapric mojej prvotnej nedôverčivosti musím napokon predsa len uznať, že sa vo svojej poetike blysne i skutočne úprimnými a prepracovanými textami: báseň MEDZIHRY II. (Piazza di Spagna) alebo postreh z IL SILENZIO POCO MORTALE: „Nôž spadol do studne // Mal som v úcte / lacnú symboliku / predavačov rýb // Tak vznešene páchla.“ (s. 29) či PRÍJEMNÉ POKÁNIE (PRED SVITANÍM) a tam najmä: „Ja som ten pohľad s okom plným sadzí? / Píšem na sukne vykradnutým hviezdam /So sebou som sa v tebe zrazil. / Vidíš, že som... a že sa ne(v)zdám.“ (s. 48).
A tak i navzdory môjmu nie príliš optimistickému pohľadu na Spomalené prítmie je evidentné, že Bilý si ctí slovo a spracováva ho v básni s trpezlivosťou a pokorou mnícha, je vnímavým pozorovateľom, citlivým estétom a taktiež možno vytušiť, že to skutočne (ako sám tvrdí) myslí s literatúrou vážne. Už to je hádam dostatočný dôvod na to, aby som mohol do budúcna počítať s tým, že sa jeho prítmie RÝCHLO rozplynie a do veršov sa mu zapichne prudké slnko...