Vybavme hneď na úvod nevyhnutné informatórium, aby sme sa ďalej mohli venovať voľným úvahám na tému: prípad Víťo (túto familiárnu podobu mena používa dosť príznačne pri podpisovaní všetkých svojich prozaických titulov) Staviarsky. Tak teda – vydávať knihy začal až v „hrabalovsky“ vysokom veku 47 rokov. Debutoval v roku 2007 novelou Kivader a odvtedy stihol vydať zbierku krátkych a ešte kratších próz Záchytka (2009), román – romancu Kale topánky (2012), zbierku absurdno-groteskných textov Človek príjemný (2014) a zatiaľ poslednou knižne publikovanou prózou je novela Rinaldova cesta. Týchto päť kníh vydaných v priebehu menej ako desaťročia spája relatívne konzistentná poetika a príbuzná tematika. Vykazujú dosť spoločných čŕt na to, aby sa na ich základe dalo o Víťovi Staviarskom hovoriť ako o pomerne vyhranenom autorskom type. Vyhranený však ešte nemusí znamenať jednoznačný, ľahko definovateľný. Jeho písanie možno pôsobí jednoducho, či dokonca naivne, lenže za tou zdanlivou naivitou sa skrýva sofistikované tvorivé premýšľanie o výslednom estetickom pôsobení textu. Napätie medzi zdanlivou jednoduchosťou a hĺbkovou zložitosťou Staviarskeho textov je pritom iba jedným z literárne produktívnych napätí, ktoré môžeme pri tomto spisovateľskom type vybadať.
Jedným z nich je napätie medzi centrom a okrajom. V istom zmysle platí aj pre samotného spisovateľa. Už len s ohľadom na jeho štvornásobnú účasť vo finále prestížneho ocenenia Anasoft litera (s románom Kale topánky dokonca aj celkovo zvíťazil) ho musíme pokladať za jedného z dôležitých súčasných slovenských prozaikov, ktorí by mali byť v centre čitateľského i kritického záujmu.
Zároveň však Víťo Staviarsky veľmi uvedomelo a intenzívne pracuje na svojej, takpovediac, periférnosti. Stále si zachováva štatút regionálneho autora (narodil sa v Prešove, žije v Prešove, píše prózy zvyčajne tak či onak lokalizované v tomto kraji); najmä sa však vo svojich prózach stále zaujíma o ľudí na okraji spoločnosti. O outsiderov, ktorí sa nimi nestali – ako to v intelektuálnej literatúre často býva – svojou voľbou. Staviarskeho zaujímajú tí skutočne zraniteľní. Rómovia – a z nich najmä deti, sociálne deklasovaní, alkoholici; všetci tí, ktorí sa akosi čudne, neohrabane pretĺkajú životom.
Ich príbehy sú drsné, surové i dojímavé. Ale aj smiešne. Staviarsky má na tento smiech právo, pretože on sa svojim postavám smiechom nevysmieva – sám sa totiž vidí ako jeden z nich. Je v ich strede, rozumie im práve preto, že sa nepokladá za lepšieho, múdrejšieho, morálnejšieho. Preto dokáže nielen zbadať, ale aj akceptovať ich trochu iné ako väčšinovo zvyčajné morálno-etické normy, ktoré sú pre tých, čo rovno prichádzajú s hotovým názorom (napríklad na rómsku komunitu) často neviditeľné a najmä neakceptovateľné. I tu sa ukazujú Staviarskeho konexie s tvorbou Bohumila Hrabala. Aj on hrá so svojimi postavami outsiderov rovnú hru – nie je nad nimi, nepovyšuje sa, napriek tomu, že ony sami sú okolitým svetom ponížené. Staviarsky nemá predsudky a má bezprostrednosť, s ktorou sa k svojím postavám dokáže približovať.
Toto emotívne približovanie sa však zároveň vyvažuje ironický odstup, ktorý predstavuje autorov základný pohľad na svet a ľudí v ňom. Takto sa irónia dokáže prakticky vo všetkých Staviarskeho knihách jedinečne prelínať so sentimentom a občas aj s pátosom. Napokon, na takéto zvláštne a umelecky mimoriadne produktívne prelínanie blízkosti a odstupu upozornila (i keď v trochu inej súvislosti) už v dobovej recenzii Staviarskeho debutu Kivader Marta Součková.
Z pozície blízkej postavám sa dá vyhnúť lacnému súcitu. Autorovi blízky rozprávač zbierky Záchytka môže preto povedať: „Nechcel som nikoho ľutovať. Zaťažovalo by ma to.“ Ani tento rozprávač – ošetrovateľ „dokumentujúci“ zážitky zo záchytky, sa neusiluje zaujať pozíciu nad ostatnými postavami knihy. I keď by to vzhľadom na personálne zloženie dočasných obyvateľov tohto zariadenia nebolo ťažké. A čo ostatní Staviarskeho narátori? Raz je to rómsky bubeník, ktorý rozpráva za objednané borovičky, inokedy postaršia Rómka s prezývkou Vrana alebo rómsky chlapec Rinaldo.
Ich rozprávania sú jednoduché a priame, ale ukrýva sa v nich aj jemná autorova práca so žánrom, ktorý vždy vhodne kopíruje tému. Napríklad drsné prostredie záchytky, v ktorom sa ako v panoptiku rýchlo striedajú ľudia a náznaky ich osudov (zvyčajne iba na jednu noc, na jeden rozhovor, na jednu spomienku), je spracované vo forme dokumentárnych zápiskov, akoby neupravovaných, autentických záznamov zážitkov iba prepísaných z imaginárneho (a možno aj reálneho) poznámkového bloku. Alebo sentimentálna ľúbostná romanca o slepom rómskom dievčati, ktoré sa vydá za láskou – žáner taký blízky samotnej komunite, o ktorej Staviarsky píše. Prípadne naopak – v Rinaldovej ceste sa domestifikuje cudzokrajný žáner road movie, v ktorom sa odohrá pokus malého chlapca o únik z takejto komunity, ak je život v nej už neznesiteľný. A keďže ide o chlapca, aluzívne sa tu pracuje aj s dobrodružným žánrom chlapčenských románov – hľadá sa tu predsa okrem životného šťastia aj celkom naozajstný poklad.
Tie hry so žánrami by nás možno odkazovali kamsi do postmoderných vôd rafinovaných literárnych hier. Lenže tu slúži sofistikovanosť prístupu len väčšiemu otvoreniu priestoru pre zachytenie skutočnosti. Lebo skutočnosť je napokon to jediné, čo spisovateľa Staviarskeho zaujíma. Ako citlivý a zároveň pobavený pozorovateľ sveta si všíma najmä skutočnosti zvláštne, často bizarné. A ako talentovaný spisovateľ zasa dobre vie, že čím autentickejšie bude o tých bizarnostiach písať, tým zaujímavejšie bude tá skutočnosť v jeho knihách pôsobiť.
Peter Darovec
