Vyhľadávanie
Martin Solotruk: Mletie
Bratislava, Drewo a srd 2002
S päťročným odstupom po debute Tiché vojny vychádza v rovnakom vydavateľstve druhá Solotrukova kniha. V prvej zbierke sa Solotruk prezentoval intelektuálnymi textami, v ktorých básnenie sa vyčerpávalo narúšaním bežného komunikačného kódu kombinovaním rôznych sémantických krajností (vedecká terminológia, figuratívnosť, frazeológia atď.) v princípe spojených deštrukciou jazyka a pokusom nastoliť nový, osobitý jazyk. Ten mal výrazný hendikep: často referoval iba o tejto operácii, pričom „zabúdal" na vyjadrovaciu nosnosť. Nečudo, že kritika vtedy reagovala slovom verbalizmus.
Mletie, už na pohľad kniha menšia a zomknutejšia - Solotruk si zvolil formu navonok nediferencovaného pásma, podobne ako Maczovzsky v Gestike - naznačuje pohyb od obsedantnej intelektualizácie k vyššej miere empatickej reflexie. Jazyk a manipulácia s ním strácajú tematickú dominanciu a namiesto toho získava pevnejšiu pozíciu lyrický protagonista: rozmer človeka. Zoznamujeme sa s ním prostredníctvom plynulého monológu, v ktorom odkrýva pohľad na prežívané vnímanie okolitých udalostí. Mletie je súborom nehatených záznamov prítomného bytia, áno, v asociatívnom poli môže splývať s táraním, odhadzovaním zbytočných vnútorných záťaží, ale aj so zdôverovaním... Metódou preskupovania v mlynci: „mletie.../... z posledných činí prvé“ (s. 8) sa vedľa seba ocitá vymieňanie ponožiek, ústredné kúrenie, cumeľ a ostatné sprievodné, civilné i rodinné, inštrumenty na rozvitie hlbších úvah. Lyrický subjekt ich akceptuje ako spontánne predpoklady a prisudzuje im status zjavných záchytných bodov, no oveľa dôležitejšia je (záchytná) sieť myslenia v pozadí. Myslenie popri zriedkavých trápnych múdrosloviach tvorí poetickú cestu k definovaniu seba v danej chvíli. Myslením sa subjekt obnažuje a zároveň, pre mňa nepochopiteľne a na škodu veci, sa zaň zakrýva, kamufluje, špekuluje, akoby vyhrával ostych nad umelecky odvážnym, esteticky sugestívnejším ponorom. Ak však mala byť v mnohých úsekoch pásma Mletie vrcholom práve neprístupnosť a vyvolanie pocitu cudzosti v čitateľoch, potom, keď to niekomu vyhovuje, nič proti vkusu. No musím priznať, že Solotrukova knižka po vynaloženej čitateľskej trpezlivosti sčasti ukáže svoju vzácnu a meritórnu tvár, ktorá vystihuje nás a našu dobu; preto som vlastne sčasti prijal posledné „dvojveršie": „Pripodotknutia vítané na: / solosolotruk@netscape.net." a obchádzajúc elektronickú cestu, pripodotýkam takto, v podtexte symbolicky, na papieri.
