Vyhľadávanie
Po úspešných románoch Hodina vlka (2017) a Pseudologia phantastica (2017, prémia Literárneho fondu a cena PEN klubu) od slovenského prozaika, dramatika a básnika Jaroslava Klusa (1971), sa na pulty slovenských kníhkupectiev dostáva jeho tretí román Sólista. Na štyristo stranách Klus rozmotáva príbeh Samuela Trewinského, ktorého poznáme z románu Pseudologia phantastica a jeho milovanej Čadce, s konkrétnou riekou Kysucou, prírodou Dejovky, premenlivým kysuckým počasím („Kysucké leto je ako stará dievka. Chvíľu veselé, chvíľu zamračené, no väčšinou zachmúrené.“ s. 122), lokálnymi postavičkami (Chozé, Pepe, Peter, svojrázny matkin brat Otto) i čadčianskymi historickými reáliami (mesto v čase Janka Kráľa, slovenských dobrovoľníkov i socializmu), čím dielo získava výrazné autobiografické kontúry a vyvoláva príjemnú familiárnu atmosféru.
Talentovaný umelec, štyridsaťročný Kysučan Samuel Trewinský, básnik, prozaik, pedagóg, hlavný rozprávač príbehu, ktorý nás nielen sprevádza svojím životom, ale aj oboznamuje s „vybájenou“ schizoafektívnou psychotickou poruchou, ktorej je venovaná celá jedna kapitola (68. kapitola, s. 365-367). A práve tieto črty ho spájajú s iným Klusovým románom - Pseudologia phantastica, pričom vzniká dojem, že Sólista je predskokanom, prípravou, alebo azda pomyselnou prvou časťou Pseudologie, prípadne s ňou tvorí jeden významový celok.
Azda najsilnejšou stránkou románu je jeho štýl. Autor sa tu prezentuje ako skúsený prozaik a vynikajúci rozprávač. Základným znakom kvalitného prozaického diela je jeho plynulosť. A takým tento román, bezpochyby je. Ich forma spôsobuje, že sa dielo číta samé, pričom sa čitateľ k obracaniu stránok vôbec nemusí nútiť. Platí to však aj naopak, stránky prinútia čitateľa k ich flexibilnému obracaniu. A to až do úplného konca. Neprestane dovtedy, kým román nedočíta.
Túto symfonickú plynulosť spôsobuje priamy ťah na bránku, Klusov zásah do čierneho v podobe architektonicky, striktne usporiadaného sujetu, kde sa čas netratí siahodlhými opismi, prípadne jalovým mudrovaním, ale cieli sa priamo in medias res, čím dielo získava charakter rýchleho, osviežujúceho toku. Zážitok z čítaného umocňuje netradičný fenomén rozhovorov s fiktívnymi osobami, pri ktorých si Trewinský prehráva, ale aj dokončuje reálne, alebo imaginárne životné situácie. Partneri v dialógu sa rôznia. Sú to jednak jeho priatelia a lásky, rodinní príslušníci (otec), ale aj literárni velikáni, ktorí mladého autora výrazne umelecky, ale aj ľudsky ovplyvnili (Dominik Tatarka, Rudolf Sloboda).
Výrazným signifikantným rysom románu je tiež jeho plasticita. Autor svoj príbeh rozpráva tak verne a detailne, až vzniká dojem, že Samuel Trewinský je nielen sám prozaik, ale aj čitateľ, ktorý opisované príbehy aktuálne prežíva na vlastnej koži.
Okrem spomínanej napínavej dejovosti sa Klus prezentuje aj ako zrelý pozorovateľ života, ktorý svoje postrehy dokáže trefným spôsobom pretaviť do napísaného textu. Svoju pozornosť upriamuje na témy lásky, úspechu, vzťahov (s otcom, s partnerkami, kamarátmi, riaditeľom, pedagogickým zborom). Zaujíma ho aj otázka Boha, náboženstva či pohľad na katolícku cirkev.
Filozofický rozmer románu odštartuje tajné dejovské čítanie komunistických Dejín filozofie jeho otca, ktoré postupne umocňuje pravidelná koketéria s už spomínanými literárnymi velikánmi, akými sú Dominik Tatarka (poukaz na Prútené kreslá, Listy do večnosti) a Rudolf Sloboda (dialóg o prozaikovej samovražde a čítanie Slobodovi z jeho denníka s. 186), ktorými je autor evidentne výrazne ideovo ovplyvnený. Trewinský na margo Tatarku poznamenáva: „Moja stará mama sa za slobodna volala tiež Tatarková, dokonca bola zo Skalitého“, čo okrem literárnej blízkosti evokuje aj možné rodinné puto a oboch Kysučanov ešte viac zbližuje.
Veľkým obohatením románu je aj plastický náčrt slovenského literárneho sveta. Klus neopisuje iba svoje úspechy na literárnych súťažiach (napr. Valašské Meziříčí, Wolkerova Polianka - vyhodenie získaného diplomu z okna kupé vlaku), realistické opisy čítačiek i následných recepcií literátov, ale aj pohľad na tvorbu básnika Štefana Strážaya, fotografa Jana Saudka, Franza Kafku a iné zaujímavé postavy a podujatia z prostredia bratislavského, košického, banskobystrického, zvolenského, ale aj čadčianskeho umeleckého sveta.
Napriek všetkým kladom môže pri čítaní rušivo pôsobiť pravidelne sa opakujúci výpočet Trewinského literárnych úspechov, čo vyvrcholí v opisoch členstiev v literárnych spolkoch („Som členom Spolku slovenských spisovateľov a PEN klubu s. 282) a ocenení („Opäť nejaká cena? Tentokrát cena PEN klubu s. 385, prípadne ... „ Dostal som prémiu Literárneho fondu za Pseudologiu phantasticu ... za tento román, ktorý teraz píšem mi dokonca pridelili štipendium tritisíc eur.“ s. 387), čím dielo získava nielen výrazný autobiografický, ale aj kvázi egocentrický rozmer. Ak to bol Klusov zámer vedúci k dotvoreniu charakteru hlavnej postavy, tak sa mu to celkom určite úspešne podarilo. (Trewinský je nadšený sám sebou.)
Nemenej dôležitý je politický, historický, ale najmä memoárový presah diela. Klus konzervuje čas a čitateľa prenáša do udalostí novembra 1989 (študentská akadémia v kultúrnom dome s. 41 – 44), s neskorším poukazom na ponovembrové prevracanie kabátov členov pedagogického zboru základnej školy v ktorej pracoval. Veľmi zaujímavá je aj chronológia internátneho života mladých umelcov v Banskej Bystrici, kde Samuel študuje na Filozofickej a neskôr Pedagogickej fakulte, opis života murárov pri budovaní maštale na Južnej Morave, ale aj činnosť brnianskej literárnej prednovembrovej bohémy. Podarilo sa mu realisticky zobraziť nielen undergroundový umelecký večer, ale aj zásah (šťáru), výsluch a praktiky (policajti s obuškami) príslušníkov tajnej polície („chlupatých“).
Napriek brilantne zvládnutým zákutiam sujetu, v diele rezonujú aj nadčasové existenciálne otázky, čo spôsobuje jeho zaradenie do prostredia existencialistickej literatúry. Klus prostredníctvom Trewinského sprostredkúva umelecký zápas mladého umelca. Hľadá odpovede na možnosti sebarealizácie i docenenie v umeleckých kruhoch, jeho celkovej nezávislosti, slobodné prežívanie života, dosahovanie „akejsi prirodzenej“ ľahkosť bytia, harmonické rodinné vzťahy (celým románom sa vinie niť hľadania cesty k otcovi a otca k synovi), ale najmä neutíchajúcu túžbu po láske, akceptácii a osobnom šťastí, ktoré u Samuela tkvie v absolútnom, ničím a nikým nerušenom písaní, v ktorom sa mladý umelec neustále aktualizuje. A práve v tomto neštandardnom tematickom rozmere tkvie azda najviac Sólistova hodnota.
recenzia bola pôvodne uverejnená v Literárnom týždenníku č. 3-4/2021; LIC ju uverejňuje so súhlasom autora
