Vyhľadávanie
Slovenský spisovateľ 2012
Autor si už v pr edchád zajúcich knihách vy tvoril špecifický rukopis ľahko odlíšiteľný od literár nych konvencií: originálna koncepcia postavená na vyznávaní základných etických hodnôt jednoduchého človeka, nesentimentálny humanizmus, alegorická groteska, paródia, jemný humor, neodmysliteľná príroda, úsilie o prirodzenú komunikáciu medzi ľuďmi, a to všetko v realite západného i východného Slovenska.
Tieto základné poetologické znaky možno nájsť i v jeho najnovšej knihe Pristaš. Súbor próz je rozdelený na dve kompozičné časti (V znamení raka, V znamení osudu), ktoré sa líšia najmä formou výpovede. Prvá predstavuje monologický epištolárny žáner s absenciou sujetového príjemcu, ktorý je však zahrnutý v listoch datovaných rokmi 1964 a 1965. Druhá časť knihy, v ktorej sa mení rozprávač na vševediaceho, stvárňuje osudy protagonistov formou poviedok. Príbehy tu nadobudli silnejšie dejové napätie, je v nich viac dialógov než v listoch, ktoré však tiež implikujú epickú situáciu od fragmentov príbehov, úvah až po ucelené rozprávania. Texty listov sú mnohotvárne a mnohovrstvové, obsahovo bohaté, štýlovo a lexikálne primerané profilu odosielateľa, prispôsobené intelektu priemerného človeka, protagonistu celej tejto prózy, čo autor stvárnil bravúrne. Ide o spomínania dospelého muža na obdobie detstva a mladosti v západoslovenskom regióne. Števo Relich, ktorý si založil rodinu na východnom Slovensku, adresuje svoje rozpamätávania obsiahnuté v listoch kamarátovi z mladosti, v druhej časti píše sestre Kataríne. Protagonista ako pristaš – „prišelec“ z iného kraja Slovenska, sa vžíva do systému života a do reči – jazyka východného Slovenska.
V Zelinkovej knihe nájdeme v listoch plastický obraz západného Slovenska a v poviedkach zasa východného. Je tu aj istý typ konfrontácie mentality ľudí, spôsobu života, tradícií a jazyka. V dialógoch sa objavujú nárečové prvky obidvoch pólov Slovenska i folklórne zvyky, množstvo reálií, čo pripomína umelecký dokument. Práca s nárečovými slovami a konštrukciami je obdivuhodná, autor miestami prekladá východniarske výrazy do západoslovenského nárečia alebo do spisovnej slovenčiny.
Milan Zelinka sa znovu prezentuje aj svojím typickým humorom, schopnosťou bez sentimentu prinášať lyrické prírodné motívy a pracovať s niektorými postavami z predchádzajúcich kníh (Aladár Krajkovič, teta Anula, Rudenko…). Podarilo sa mu tiež nepriamo vykresliť dvojtvárnosť doby a človeka v nej; v rozprávaní postáv sa objavujú i reminiscencie na druhú svetovú vojnu. No zjavná je tu osobná skúsenosť autora, jeho typické humanistické posolstvo, etická hodnota vzťahov, činnosti a psychiky prostého človeka. Zámer vykresliť na pozadí doby nostalgiu protagonistu za rodiskom a vžívanie sa do prostredia východného Slovenska sa nepochybne vydaril.
