Poézia je slobodným svetom, prísľubom prekvapení a krajinou tvorivej energie. Ak sa však začne dotýkať tém spirituálnych, môže sa stať až riskantnou záležitosťou, a to len preto, že poniektorí si chcú aj spirituálne presahy sprivatizovať. A iní trpia starými „alergiami“.
Jana Juhásová, literárna vedkyňa, recenzentka poézie, vysokoškolská pedagogička a redaktorka časopisu pre humanitné vedy Ostium, sa spirituálnym témam v súčasnej slovenskej poézii venuje fundovane. Jej vedecká triezvosť chráni pred falošným konfliktom. Súčasne ide o názornú učebnicu citlivého čítania (a reflektovania) veršov. Tým prestáva byť striktne rezervovaná pre potreby akademikov. Bonusom je dôkaz o málo oceňovanej pestrosti slovenskej básnickej tvorby, ktorá sa okrem duchovných presahov nebráni impulzom zvonka. Stáva sa svetovou a v tom najlepšom zmysle slova modernou.
Základom autorkinej reflexie je dynamický vzťah, pohyb prítomný v súčasnej poézii. Pohyb od „osvojeného k neznámemu“, od „evidentného k skrytému“ a od „celostného k neúplnému“. Pohyb je prítomný aj v samotnom chápaní pojmu spiritualita. Už nejde výlučne o vnútorný život človeka preniknutý duchom Božím, ale aj o duchovný zážitok bez presného inštitucionálneho ukotvenia a náboženských zdrojov. Obe túžby spája snaha prisúdiť svetu a vlastnému životu zmysel.
Kniha obsahuje päť osobitných štúdií. Kapitoly sú pripravené tak, aby každá osvetlila iné postupy a znaky, ktorými sa spirituálna výpoveď mení, zachovávajúc si však vnútornú energiu a hĺbku.
Už prvá kapitola venovaná Otčenášu na prelome tisícročí je výbornou ukážkou prístupu, ktorý čitateľa obohatí vo všetkých smeroch. Nielenže sa učí rozumieť tomu, čo je pod povrchom, pochopí pramene inšpirácií (aj v historickom priereze), ale v konečnom dôsledku si vyskúša priamo lektúru básní (Puchalu, Klimáčka, Koleniča, Urbana či Hochela). Okrem toho Juhásová preukazuje aj kompetenciu medziodborovú. Odvažuje sa ísť do terénu sociológie náboženstva, biblickej teológie a exegézy.
Náboženstvo súčasného človeka sa stáva neviditeľným, privátnym náboženstvom – tak, ako peniaze zmenili svoju podobu z mincí na „neviditeľné“ platidlo, skryté za kreditnými kartami. Slabne význam rituálov. Prostriedkami prekročenia vlastnej biologickej podstaty sa stávajú medziľudské, partnerské vzťahy a skúsenosť ľudskosti, umenie či príroda. Nezriedka sa súčasník napája poriadne premiešaným kokteilom západných a východných náboženstiev. To všetko má odraz v lyrike – je logické, že Pater noster nanovo prerozprávali práve básnici súkromia.
Proces, ktorý našiel svoje miesto aj v názve knihy, teda ten od symbolu k latencii, dokumentuje autorka v ďalšej kapitole na básňach dvoch autorov vzdialených generačne aj v rámci poetiky. Obaja – Milan Rúfus aj Erik Jakub Groch – sú pritom akceptovaní a o kvalite ich tvorby sa nevedú polemiky.
Zaujímavé je čítanie o mimoslovenských inšpiračných zdrojoch. Predovšetkým dvaja veľkí Poliaci zanechali stopu v tunajšom spirituálne ladenom básnení. Czesław Miłosz je Nobelovec, druhý – Zbigniew Herbert – bol na cenu nominovaný v roku 1968. Preklady Herbertovej poézie začali vychádzať na Slovensku už v roku 1960. Návrat k nemu sa udial až po nešťastnom období normalizácie, vtedy bol poľský básnik pre svoje postoje k okupácii Československa nepohodlný. Cez týchto poľských metafyzikov sa slovenská poézia napájala na ešte významnejšie európske a svetové prúdy reprezentované R. M. Rilkem a T. S. Eliotom. Nešlo o poéziu izolovanú od konkrétnej doby. Dôležité bolo (a je) prijať záväzok vernosti a spoločensky sa angažovať.
V záverečných kapitolách knihy sa Juhásová venuje výtvarnej vnímavosti Rudolfa Juroleka. Akoby veľkým oblúkom sa vracia k úvodu, pretože skúma modlitbu v súčasnej slovenskej poézii. Znovu ide o výraz starosti človeka o dušu. Peter Repka túto starosť vyjadril v Predspeve s veľkou vynaliezavosťou: „Prosím za cestu svetla listami, za studne, za nedele, ktoré budú veselé i za maličkosti prerastajúce v hymnu. [...] A ďakujem, veľmi ďakujem, za žiarivosť sŕdc.“
Juhásovej práca je prístupná práve vďaka pestrosti prístupov i skúmaných tém. Nejde o únavné napredovanie po jednej línii, ale o oveľa príťažlivejšie viacnásobné stretnutia s básňou v nových prioritách. Bez spirituálnych presahov by slovenská poézia mohla byť „bezpečnejšia“, ale jej schopnosť plnohodnotne odrážať ľudskú skúsenosť by podstatne ochabla.
Ľubomír Jaško
