Vyhľadávanie
Šesťdesiate roky, prostredie aristokratických salónov a honosných rímskych palácov, možno aj to sú dôvody, prečo by čitatelia mohli siahnuť po knihe Dobrá výchova talianskej spisovateľky Gaie de Beaumontovej. Popis na prebale sľubuje pohľad do života osamelého a citlivého dieťaťa, ktoré žije v nádhernom dome a letá trávi u francúzskych príbuzných v Normandii a v napoleonskej vile v Toskánsku. Lákavá ponuka. Úvodné opisy sľubujú obraznosť ako z filmov Paola Sorentina. Malé dieťa umiestnené do rímskeho paláca s vysokými stropmi, starožitným nábytkom, freskami a služobníctvom.
Prvá kapitola Matka približuje charakter matky malého dievčaťa (hlavnej hrdinky), ktorá s hrubým správaním a olivovým olejom na vlasoch pripomína skôr taliansku gazdinú z neapolskej pavlače Eleny Ferranteovej, než šľachtičnú, ženu francúzskeho aristokrata s koreňmi siahajúcimi až k rodu Kapetovcov. Autorka matku hlavnej hrdinky opisuje nejednoznačne, jej excentrickosť je demonštrovaná rôznymi výstrelkami, ktoré predvádza na znak odporu voči vlastnému uväzneniu vo vopred dohodnutom manželstve. V úvode spomenutý alkoholizmus matky, ktorý mohol byť sčasti zdrojom konfliktu, neskôr ostáva v úzadí, akoby vôbec nesúvisel so situáciami v rodine. Postava matky na jednej strane pociťuje odpor k záväzkom svojej rodiny a aristokratickým hodnotám, na druhej strane však chce zo svojej dcéry vychovať slušné a vzdelané dievča, dobrú partiu, ktorá môže pokračovať, ako ďalšia generácia, v skostnatených tradíciách rodiny.
Takisto aj postava guvernantky, Miss Blu, ktorá je opisovaná ako Rolls Royce medzi vychovávateľkami, ostáva pre čitateľa nejednoznačná, pretože spočiatku je charakterizovaná ako „príliš veľká pani. Podpätky, perly, kabelka, šaty s plochým uzlom na prsiach. A klobúk. Nie hocijaký klobúk… Nebola to zvyčajná chlpatá baretka z hnedej vlny, ale klobúk oveľa krajší ako kráľovnin“ (s. 37). Neskôr sa však javí ako nevýrazná škótska sedliačka, ktorú obťažuje vybavenie kúpeľne v podobe bidetu a dokonca zisťujeme, že „elegancia, umenie, literatúra nemali pre ňu veľkú hodnotu. Sú to hlúposti. Nestrácala čas s gracióznymi banalitami, ktoré robia z človeka dobrého rečníka“ (s. 46). Postava nie je úplne rozvinutá žiadnym smerom, nevieme, či je to teda tá príliš veľká pani, ktorá má vychovať budúcu grófku de Beaumont, alebo je to skôr jednoduchšia škótska provinčná tetuška, ktorá sa pre nevýrazné apatické dievča z dobrej rodiny stane spriaznenou dušou.
Charaktery ostatných postáv tiež ostávajú nedotiahnuté. Starí rodičia sú excentrickí, ale v konečnom dôsledku nezaujímaví. Dievča s nimi trávi málo času, v deji nedochádza k situácii, ktorá by vzťahy výraznejšie rysovala. Avizované podivné postavičky, sofistikovaní príbuzní, hlučné tety, neurotické psy a staromódne slúžky prichádzajú na scénu len v krátkych zábleskoch, takmer nikdy sa však neocitajú v konfrontácii, dialógy postáv skoro úplne absentujú, všetko sledujeme akoby okom kamery, ktorá však preskakuje z jednej strany na druhú a na nič poriadne nezaostrí.
Príťažlivé prostredie rímskych palácov, toskánskych víl a stredovekých usadlostí v Normandii sa utopilo v nezaujímavých opisoch. Sú to miesta, ktoré autorka mohla využiť na vyživenie zápletky a zároveň príťažlivo pôsobiť na čitateľa, o čo, samozrejme, pri tomto type literatúry ide tiež. Všetko však ostáva visieť vo vzduchu bez jednoznačného ukotvenia.
Kniha Dobrá výchova pracuje s výborným námetom, ale jej potenciál ostáva nevyužitý. Čitateľ sa až v doslove dozvedá, že ide o memoáre samotnej autorky, ktorým však chýba chronológia a (v skratke) hlava a päta. Presýtené opisy a nulová zápletka však pôsobia pozitívne v jednom smere. Čitateľ stále čaká, či sa už konečne v ďalšej kapitole niečo začne diať, vďaka tomuto očakávaniu je možné útlu knihu prečítať celkom rýchlo, zápletka ani vyvrcholenie však neprichádzajú. Dielo pôsobí skôr ako koncept filmového scenára, s ktorým sa dalo ešte pracovať.
