Príťažlivý nahý život očami majstra Sokola

Ivanka pri Dunaji: F.R. & G., 2020

 

Pôvodom slovenský maliar a svetobežník Koloman Sokol (1902 – 2003) je dnes na Slovensku oveľa známejší ako kedykoľvek za svojho zrelého, produktívneho života, keď žil a tvoril v Spojených štátoch amerických a na komunistickom Slovensku sa s ním veľmi nepočítalo. Vítanou príležitosťou pre každého záujemcu o jeho umenie a životný príbeh je prítomná útla publikácia, ktorá je kompletnou „oral history“ priamo z majstrových úst a na vydaní ktorej má leviu zásluhu známy slovenský publicista, spisovateľ, organizátor a aktivista Eugen Gindl (1944). S Kolomanom Sokolom ho spája aj skutočnosť, že detstvo a mladosť obaja prežili v Liptovskom Mikuláši.

Gindl rekonštruoval a finalizoval projekt spomienok, ktoré pôvodne začal so Sokolom nahrávať fotograf Tibor Huszár (1952 – 2013) spolu so synom Kolomana Sokola Jurajom. Text teda po rôznych peripetiách (po uverejnení 1. kapitoly v mesačníku Os v roku 1997 majster Sokol rozhodol, že rukopis smie byť uverejnený až 10 rokov po jeho smrti) konečne dostal knižnú podobu a v 10 kapitolkách, nazvaných podľa miest, čo zohrali v Sokolovom živote významnú úlohu, a sprevádzaných reprodukciami majstrových výtvarných diel, si môže každý, aj nezaujatý a nepredpojatý čitateľ a obdivovateľ Sokolovho umenia, nájsť to svoje. Rozprávanie majstra Sokola je zbavené akejkoľvek snahy zapáčiť sa a bez akýchkoľvek príkras podáva dreň nahého, neraz ťažkého a nie vždy žičlivého života zasväteného najmä umeniu.

Sokolovské spomienky sa čítajú veľmi ľahko – je to tak asi preto, že čo mal majster na srdci, to mal aj na jazyku, čiže vzdialenosť medzi vnútrom človeka a vypovedaným slovom nebola taká veľká. Spomienky pri dobre fungujúcej pamäti sú aj dnes meritom toho, čo sa v Sokolovi v dôležitých životných míľnikoch a pri prežívaní dejinných peripetií skutočne odohrávalo. Ako bonus majú popri punci zaručenej autenticity aj pôvaby majstrovho      liptovského nárečia, kombinovaného s jazykovými amerikanizmami.

Koloman Sokol sa narodil v Liptovskom Mikuláši, v hostinci oproti železničnej stanici, ktorý mal jeho otec v prenájme. Jeho prvé životné vnemy sa teda viazali na klepot koľajníc a iné typické železničné zvuky, takže nečudo, že ako chlapec veľmi túžil po svojej „mašinke“. Napokon mu ju ktorýsi strýko kúpil, ale to už bol skoro dospelý a hanbil sa s vláčikom hrať.

Keď mal takmer 4 roky, umrel mu otec, matka sa čoskoro opäť vydala za istého Maďara, a keď sa ukázalo, že jej štyri deti sú novomanželom na príťaž, nechali ich vo Važci na stanici s tým, aby išli za Ďulom báčim. Potom sa u neho zhromaždili otcovi bratia a „porozoberali si nás ako štence, ako psíčkov.“ (s. 15) Koloman sa dostal k Péterovi báčimu do Liptovského Mikuláša, kde žil neľahký život neraz otĺkanej siroty. Strýka mal však napriek tomu rád.

Keď Sokolovi išlo na štrnásty rok, dali ho vyučiť za údenára do Košíc. Tu ho zastihla aj 1. svetová vojna a Maďarská republika rád. Z Maďarska prišiel do Košíc Eugen Króna, maliar a revolučný humanista, ktorý si tu otvoril maliarsku školu. Koloman sa na nahováranie priateľov do nej prihlásil a platil si za ňu. Króna bol jeho prvý učiteľ kreslenia. Osudným sa ukázalo stretnutie s lekárom Mathém, ktorý sa nielenže postaral o chorého Sokola, ale ho aj uistil, že má neobyčajný výtvarný talent, a poradil mu, aby šiel študovať. Dostal sa do výtvarnej školy Gustáva Mallého v Bratislave a potom s pozitívnymi referenciami na Akadémiu výtvarných umení v Prahe.

Akadémia a Praha boli k Sokolovi po počiatočnej drine a odriekaní žičlivé. Skúšku z anatómie u profesora Weidnera urobil na výbornú a v grafike, hoci na ňom spočiatku „sedel“ asistent Maxa Švabinského Jan Rambousek, sa ho sám Švabinský zastal a „odklial vo mne to najlepšie, čo vo mne bolo.“ (s. 54) Začal robiť lepty, litografiu, drevoryty.

Prvé dievča, o ktoré sa odvážil uchádzať, bola spolužiačka – Bulharka Sabina Vazovová. Napokon sa oženil s Češkou, presnejšie Čechoameričankou Lydkou Kratinovou, ktorej otec bol sochár – svadbu mali v Paríži roku 1933 a Lydka sa mu stala celoživotnou oporou.

Viacerými námetmi mal Sokol blízko k ľavicovému umeniu, ale komunistom sa nikdy nestal, aj keď sa s ním preto Chrobák či Novomeský harkali, že je „zlý“: „Nikdy som sa necítil byť komunistom, nemal som rád ich zjednodušenú ideológiu. Bol som proletár skúsenosťou, ľavičiar srdca… Nikto mi nikdy neprikazoval, čo a ako mám kresliť, vytvárať…“ (s. 60)

Keď Sokol ilustroval Čechovovho Gaštanka, povedal, že Čechov ho „naučil pozerať sa na ľudí očami psíka. Mal som ich viac, tých psíkov, a práve oni ma naučili veriť ľuďom. Naučili ma veriť v Boha. Ja v Boha verím. Môjho a spravodlivého. Na náboženstve mi nezáleží, mne stačí viera.“ (s. 61)

Sokol sa dostal na štipendium do Paríža, kde sa svetovo rozhľadel medzi tamojšími umelcami (vážil si ho aj Picasso), no odtiaľ sa s rodinou presťahoval do Mexika, pretože dostal príležitosť učiť na výtvarnej akadémii. V Mexiku sa cítil veľmi dobre, mal tam veľa žiakov a nerád odchádzal do Spojených štátov, kde sa napokon po krátkom intermezze s návratom domov usadil natrvalo. Americké občianstvo nikdy nezískal, čo je príznačné pre človeka, ktorý mal svoju hrdosť – nebol prospechár. Všetky životné sily premieňal na nevšedné umenie, ktoré zhodnocujeme až dnes.