Vyhľadávanie
Monografia Karola Csibu Privátne – verejné – autobiografické (v memoároch a publicistike Mila Urbana, Jána Smreka, Jána Poničana, Tida J. Gašpara) (Ústav slovenskej literatúry SAV 2014) sa nesnaží byť akademickou debatou o žánrovej diferenciácii – ako autor sám hovorí: „S pojmom memoáre pracujem zámerne voľnejšie. Arbitrárne používam pomenovanie spomienky, resp. autobiografie.“ Táto terminologická voľnosť však, aj vzhľadom na dostupnosť českej Encyklopedie literárních žánrů, ktorá definície memoárovej a autobiografickej literatúry prináša, nijako zvlášť neprekáža. Väčšia škoda však je, že kniha sa postupne vzdáva deklarovaného úsilia o skúmanie príznakov rozprávačskej nespoľahlivosti. Otázka vierohodnosti memoárov a autobiografií je totiž dosiaľ nevyriešená a vystupuje do popredia najmä pri spomínaní na politicky komplikované časy, keď sa do ostrého rozporu dostávali súkromné a verejne prezentované názory autorov.
Csiba porovnáva memoárové texty Mila Urbana, Jána Smreka, Jána Poničana a Tida J. Gašpara s ich publicistickými prejavmi z 30. a 40. rokov 20. storočia. Ako uvádza v predslove, týchto štyroch spisovateľov „spája záujem o produkovanie obrazu slovenskej spoločnosti a kultúry v medzivojnovom období, ktoré títo tvorcovia ako známe osobnosti spoluvytvárali“. Ani k jednému z autorov nie je natoľko milosrdný, aby nasledoval ich štylizovaný spomienkový optimizmus na vlastnú mladosť. Nielen medzivojnové obdobie, ale najmä druhá svetová vojna sú totiž tak zaujímavé časy, že by to vzhľadom na aktivity všetkých zúčastnených bolo alibizmom. Csiba zrejme vopred vedel, že v otázkach spoľahlivosti a pravdivosti autobiografického rozprávania bude mať čo skúmať – veď sa dalo očakávať, že ani Milo Urban, ani Tido J. Gašpar sa v spomienkových textoch nebudú chcieť otvorene hlásiť k tomu, čo „navyvádzali“ za čias vojnovej Slovenskej republiky. Preto je tu na mieste otázka, či Karol Csiba svojou monografiou „objavil“ niečo nové. Je zrejmé, že sa mu podarilo overiť mnohé dosiaľ explicitne a podrobne neskúmané predpoklady (napríklad aj o naznačenom protiklade medzi „úprimnosťou“ memoárov za vojny priam kolaburujúco činných mužov a ich dobovým sebaprejavom), sám Csiba zrejme pri písaní svojej práce opätovne precítil otázku stierania hraníc medzi odborným a umeleckým textom. Pre čitateľa znalého veci však nepriniesol v podstate nič zásadne nové. Veď o ťažkostiach, túžbach a mocenských bojoch slovenského intelektuála z prvej polovice 20. storočia už vie svoje vďaka viacerým skôr publikovaným monografiám (napríklad Kultúra v dejinách, dejiny v kultúre od Vlasty Jaksicsovej).
Iný uhol pohľadu ale môže mať na knihu Privátne – verejné – autobiografické laický čitateľ. Ten zostane ohromený faktom, ktorý Csiba dôslednou prácou s pramenným materiálom odokrýva, teda tým, že viacerí z dodnes čítankových autorov majú umeleckú a najmä občiansky alebo politicky angažovanú minulosť, ktorá ich neustále prenasledovala, museli si ju vo svojich ex post písaných memoároch racionalizovať, vydať o nej nové, pre nich samotných prijateľné svedectvo. Podobné odhalenia by mohli laickí čitatelia vnímať aj ako ekvivalent bulváru, na to si ale Csiba dáva pozor, svoje tvrdenia nielenže dokladá citáciami zo súvekej publicistiky z pe ra ním analyzovaných autorov, ale pracuje aj s terciárnymi zdrojmi – s textami Urbanových, Smrekových, Poničanových a Gašparových súčasníkov. A tie sú nemilosrdné. Monografia Karola Csibu ponúka bežnému, laickému čitateľovi precízne komentovaný pohľad na dvojtvárnosť človeka a doby, ktorej bol súčasťou. Videné touto optikou, je to kniha prínosná a stojí za prečítanie.
