Vyhľadávanie
Preklad Aňa Ostrihoňová
Inaque.sk 2013
Autor knihy s názvom Problém menom Bruno, Aleksandar Hemon, je bosniansky emigrant žijúci v USA od roku 1991. Tento životopisný údaj je zdrojom literárnej hry, ktorú Hemon čitateľovi pripravil.
Príbehy „poviedkového románu“ tvoria postavy, ktoré – ak sa budeme kĺzať po voľne nadväzujúcej línii ich životov – by sme mohli považovať za akési alter ego autora. Hrdinami próz sú raz bezmenný chlapec, inokedy zasa člen rodu Hemonovcov či emigrant Jozef Pronek. Takto usporiadané fragmenty zo života akoby jedného človeka (ktoré sa nápadne podobajú autorovým) a z jednej poviedky do druhej prenikajúce obrazy či zážitky umocňujú pocit celistvosti: od dieťaťa cez mládenca k mužovi a potom späť k dieťaťu, keďže „život je kruh“ a až „budete mať sto päťdesiatosem rokov, vrátite sa tam, kde ste začali“. Takisto dejinné udalosti a ich aktéri vystupujúci v knihe Hemonovu hru autobiografie či reality s fikciou ešte viac prehlbujú.
Autor sprevádza čitateľa príbehmi malého chlapca, ktorý trávi detstvo v komunistickej Juhoslávii Jozefa Tita v presvedčení, že jeho otec je tajným špiónom, obrazmi z prvej a druhej svetovej vojny, rozprávaním mládenca Hemona o koreňoch a výhonkoch vlastnej rodiny či smutnými listami z obliehaného Sarajeva do ďalekej Ameriky a vice versa, a rovnako i osamelosťou emigranta a ľudí žijúcich a umierajúcich v krajine poznačenej občianskou vojnou.
Tak, ako je kniha hrou fikcie a reality, hrou s úlohou autora a postáv, je aj hrou s úlohou čitateľa, ktorého Hemon neraz implicitne vyzýva či priamo oslovuje k účasti na príbehu. Hra pokračuje aj pri dvojici obsahu a formy. Nielenže sa dá titul považovať za „poviedkový román“, ale aj jednotlivé texty dostávajú rôzne formy: od striedania rozprávačských perspektív cez listovú korešpondenciu alebo akési denníkové rozprávanie až po spletenie životných udalostí sovietského špióna Richarda Sorgeho s predstavami detského hrdinu o svete. Takýmto spôsobom autor jednotlivé fragmenty ešte viac diferencuje a prehlbuje rozdiely medzi protiľahlými stranami hráčov stále toho istého hracieho plánu.
Napriek ťaživosti tém, ktoré si Aleksandar Hemon pre svoje rozprávania vybral, napriek smutným, krvou presiaknutým či tragickým udalostiam je jeho písanie paradoxne plynulé, nezadŕhajúce sa a nekomplikované. Nechýba mu veselosť či satira umožňujúca sprostredkovať aj také ťaživé témy, akými sú vojna, smrť, osamelosť, prázdnota, neistota. Hrať Hemonom pripravenú hru je obohacujúce.
