Príbeh o chlapcovi, ktorý putuje meniacou sa fantazijnou krajinou s rozprávkovými bytosťami, pripomína báseň v próze, zdynamizovanú dialógmi s výrazným filozofickým podtextom. Tento žáner má svojich predchodcov nielen vo svetovej literatúre, ale aj v tej našej. Autori cielene i podvedome siahajú po téme nedopovedanej krajiny detstva a snov, ktorá má svoje pokračovanie v presahovaní videnej a hmatateľnej reality dospelosti.
Chlapec, o ktorom nič nevieme, iba to, že má oči ako hviezdy, sa pri naháňačke motýľa na lúke dostane na jeho krídla. Realita mení svoje proporcie, podobne ako v Lewisovej Alici. Strach sa prelína s úžasom, zvedavosť s nepokojom, radosť so smútkom z osamelosti. Modrá lúka v bizarnej krajine, ktorú nenájdete na žiadnej mape sveta, sa rozrastá okolo chlapca úmerne podľa priestoru, ktorý sa rozpína v jeho duši. Chlapcove hviezdne oči nenapĺňajú len krásne obrazy, ale aj stretnutia a milé priateľstvá, spoznávanie inakosti prostredníctvom rozprávkových bytostí, ktoré vymysleli ľudia. Podobne, ako chlapec, aj oni vložili do hrdinov svojich príbehov fantáziu a intuíciu, s akou dokázali vyabstrahovať esencie, emócie a letory z rôznych typov a charakterov zastupujúcich ľudstvo.
Preto putovanie chlapca fantazijnou krajinou nie je len prvoplánovým estétskym úletom, ale predovšetkým zdrojom poznávania skutočného sveta, charakterizovaného variabilitou a neočakávanosťou stále sa meniacich perspektív. Také je aj chlapcovo zamyslenie pri jazere zlatých rybičiek, ktoré vedia plniť ľudské želania: „Ak by pochytal všetky rybičky len jeden človek...“ začal nahlas rozmýšľať chlapec, ale potom radšej stíchol, lebo si uvedomil, že mnohí ľudia sú schopní strašných ohavností.
Na ďalších potulkách sa chlapec stretáva so silným, ale dobrosrdečným Lomidrevom, so stoickým, ale smutným a odovzdaným filozofom Laktibradom, so všeumelcom chrobákom Truhlíkom, s hyperaktívnym rozhľadeným Smelým Zajkom, mudrlantskými bratmi Budkáčikom a Dubkáčikom, ale aj so zadubenými silákmi Valibukom a Miesiželezom. Hybnou silou rozvíjania sujetu je chlapcova zvedavosť a neúnavné kladenie zdanlivo jednoduchých, ale veľmi presne mierených otázok. Dialógy sú úsporné, miestami až strohé, budované logicky, ako v rozhovoroch Malého princa.
V putovaní chlapca sa to len tak hemží rozprávkovými bytosťami a odkazmi na klasické rozprávky, čo má pozitívny vplyv na ďalšie rozvíjanie čitateľského objaviteľstva. Toto je nesporne veľmi užitočným prvkom, smerujúcim ku kultúrnej rozhľadenosti, nie však jediným. Autor dokázal z každej rozprávkovej bytosti vyabstrahovať nezameniteľnú charakteristiku, vytvoril zápletky a kolízie korešpondujúce so skutočnými, veľmi aktuálnymi situáciami a problémami, ktoré omínajú svet. Autor nenecháva svoje etické posolstvá skĺznuť do vážnosti. Umne ich odľahčuje vtipnými štvorveršiami s prvkami nonsensu a naivného detského poetizovania. Pero Le Kvet sa v texte občas stratí, ale vždy objaví novú cestičku, po ktorej čitateľa vráti do kontextu. Putovanie chlapca vrcholí syntetickou apoteózou priateľstva na hostine v Dlhej doline, ktorá symbolizuje harmonické spájanie všetkých, zdanlivo protirečivých prvkov a charakteristík ľudského spoločenstva. Príbeh sa končí zámerne nedopovedanou parafrázou prvopočiatku – stretnutím chlapca a motýľa na modrej lúke.
Ilustrátorka Martina Matlovičová pristala na autorovu hru a stala sa spolupútničkou chlapca s očami ako hviezdy. Lepší tandem si ani nemožno predstaviť. Ilustrátorka je v zázračných krajinách ako doma, spoluvytvára a rozširuje ich spoločný priestor. K jej bravúrnej farebnej ornamentalistike a hravým humorným epizódkam pribudla jemnosť a krehkosť subtílneho poetického podtextu.
Do tejto krajiny môžu vstúpiť všetci. Stačí sa chytiť za ruky a vysadnúť na motýľa.
Ľubica Kepštová
