Vyhľadávanie
Franz Kafka
PROCES
Bratislava, 2. slovenské vydanie
Vydavateľstvo Európa- L. C. A. 2003
Preklad Perla Bžochová
Po priam kafkovských peripetiách vychádza druhé slovenské vydanie kultovej knihy modernej svetovej literatúry so všetkým, čo dnes ku Kafkovi akosi samozrejme patrí: reprezentačná edícia Premena, moderný jazyk, prekladateľská noblesa, fragmenty a úpravy nezaradené do pôvodného vydania. Takže si môžeme nanovo položiť otázku, čo Kafkov Proces znamená pre svetovú spisbu, v čom je jeho novátorstvo a v čom aktuálnosť. A dúfať pritom, že našu otázku sa aspoň sčasti podarí nasmerovať ta, kam smeruje celé kafkovské dielo, ktoré vskutku nie je ničím väčšmi než otázkou samou. Každé nové čítanie vždy znova irituje čitateľa, uvádzajúc ho do mágie, z ktorej môže rovnako zošalieť ako zmúdrieť. Približne storočie čítania Kafku ukázalo, že ho nemožno čítať ani ako náboženského filozofa, ani ako sociológa, ani ako hagiografa či psychoanalytika, nemožno mu vnucovať sociálne, psychologické, ale ani transcendentálne významy. Pretože Kafka je všetkým a vo všetkom. Je tvorcom svojbytného sveta, ktorý sa tak veľmi ponáša na ten, v ktorom práve žijeme, že nám pripadá až nepravdepodobné, ak v ňom nenájdeme morálne, sociálne či mentálne vzorce, podľa ktorých sa vedomky či nevedomky správame, a prostredníctvom ktorých spravidla vnímame aj literatúru. V Kafkovi niet takých vzorcov a ak vôbec dáke objavíme, nestačíme sa čudovať, že nezodpovedajú nášmu chápaniu života, sveta, spoločnosti, človeka. Kafkovo dielo, a obzvlášť Proces, je čistá tvorba. Umenie nadnesené nad morality, city a s peknými obrazmi, na ktoré sa odjakživa spoliehal básnik a ktoré chceli byť raz krajšie, raz škaredšie ako skutočnosť sama, no vždy sa merali so skutočnosťou. Kafkove diela sú však samé skutočnosťou, ktorá sa emancipovala od reality, aby mohla v sebe spínať sily, energie i významy, aby mohla vyžarovať svoje tajomné posolstvá o veciach, o ktorých síce možno racionálne uvažovať, ale ktoré možno rozkladať rozumom iba za cenu rizika straty skutočnosti. Kafkov Proces je definitívne zbohom aristotelovskej mimézis, je programom, ktorý umenie napĺňa dodnes.
Tridsaťročného bankového prokuristu Jozefa K. jedného dňa zatknú a oznámia mu, že sa vedie proti nemu proces. V románe sa však nijaký ozajstný proces nekoná a aj záverečnú smrť hrdinu (antihrdinu) dýkou (,,Ako pes!“) sotva možno brať za spečatenie súdneho procesu. Bezmenný človiečik bystrého umu a komického správania akoby v rozbehnutom svete stelesňoval myšlienku, ktorá trápila filozofov od Platóna po existencialistov: človek vrhnutý do temnej existencie, nad ktorou visí Damoklov meč smrti. Ďalej chodí do banky a rokuje s klientmi, ďalej vážne prevážne diškuruje s domácou o hlúpostiach a zažíva drobné erotické dobrodružstvá, ďalej žije ako predtým, ale keďže je zatknutý a vedie sa proti nemu proces, chce spoznať svoju vinu, resp. chce dokázať, že je nevinný. A to je vlastne náplň celej jeho románovej existencie. Jeho domáhanie sa spravodlivosti sa rozplýva v iracionálnych tajomných mašinériách racionálnych súdnych inštancií. Pravdaže, nikto mu nič nevysvetlí, nikto mu nič nedokazuje, nikto ho neusvedčuje. Zvláštny je i spôsob, akým Jozef K. prijíma fakt, že ho zatkli a že ho súdia: nebúri sa, nenarieka, len trpezlivo, bizarne, ba i humorne, hľadá inštanciu, ktorá by ho vyvinila. Hľadá a nenájde, a ak predsa len nájde, tak iba smrť: ,,lož sa stáva poriadkom sveta“. Zdá sa, že celý románový príbeh pozostávajúci prevažne z dialógov (dišpút či diskurzov) a vnútorných monológov, je zavesený na kostre tejto lži. Klam i sebaklam sú logikou K.-ovho príbehu, iného ako boli románové príbehy pred ním, založené na boji hrdinov o pravdu, morálku či vieru, ktorým chceli definovať svet. A pravdaže, všetky Kafkove (či K.-ove) objavy sú ,,zveličené“. Umelecká sugestivita si to jednoducho vyžiadala namiesto tradične tenzívneho príbehu. Procesom Kafka akoby tiež – ako sa hovorí na jednom z najtajomnejších miest románu – ,,povedal spásonosné slovo až vtedy, keď mužovi už nemohlo pomôcť“: aj samotu, osamotenosť, opustenosť a všetku cudzotu si človek odnesie do hrobu. Lebo ,,Písmo je nemenné a názory sú často len výrazom zúfalstva nad tým“.
Alexander Halvoník
