Vyhľadávanie
Nič nezakrývajúce klamstvo
Emmanuel Carrère
Protivník
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Igor Navrátil
V románe Protivník autor spracoval skutočnú udalosť, ktorá v 90. rokoch otriasla celým Francúzskom. Emmanuel Carrère sa po dlhom váhaní rozhodol napísať o krvavom prípade a čo najpresnejšie osvetliť celú záležitosť.
Hlavnou postavou románu a zároveň biblickým satanom, zatratencom, či protivníkom je Jean- Claude Romand, ktorý v roku 1993 zavraždil svoju ženu, dve malé deti, rodičov a potom sa neúspešne pokúsil o samovraždu. Postupne vychádzajú najavo skutočnosti jeho dvojitého života: Romand sa vydával za lekára, ale celé dni trávil v mestských parkoch, na parkoviskách a v hoteloch okrádajúc svojich príbuzných i priateľov o ich úspory, v tomto klamstve prežil celých osemnásť rokov. „Klamstvo normálne slúži na to, aby zakrylo pravdu, niečo, povedzme, hanebné, ale skutočné, ...ale jeho klamstvo nezakrývalo nič"(s. 83), čo dodáva celému príbehu nádych obludnosti.
Napriek obludnosti spáchaného činu i obludnostiam odhaleným v priebehu procesu sa kniha nevyznačuje mrazivou atmosférou prislúchajúcou takejto krvavej dráme. Pocity mrazenia a hororového napätia eliminuje autor, ktorý je rozprávačom príbehu i postavou prítomnou v texte. Ten, najprv skryte, v závere knihy otvorene, priznáva problémy s hľadaním vhodného rozprávačského stanoviska. Preto spočiatku príbeh podáva z pohľadu Romandovho najlepšieho priateľa, neskôr sa pokúša vpasovať do úlohy objektívneho pozorovateľa nezaujato spájajúceho svedectvá, novinové správy i výsledky psychiatrického skúmania až dospeje k rozhodnutiu nepísať o takomto prípade klasicky, ale o vrahových pocitoch s cieľom pozerať naňho „nie ako na niekoho, kto urobil niečo ohavné, ale ako na niekoho, komu sa niečo ohavné prihodilo"(s. 32).
Carrére cez pôsobivý príbeh psychologicky presne odhaľuje dušu vraha, mechanizmy chorobného správania a algoritmy klamania, ktorými odhaľuje i vlastné pohnútky k písaniu až napokon priznáva: „napísal som to preto, aby som ukázal, prečo som sa stal spisovateľom"(s. 29).
Detailným skúmaním Romandových dní strávených v samote a podvode podrobne skúma i to, čo ho na tomto prípade natoľko fascinovalo, že sa napokon rozhodol dať ho na papier. Je to najmä problém identity, jej strácania a nachádzania, ku ktorému v Romandovom prípade nedôjde, pretože jeho „narcisitický román pokračuje vo väzení"(s. 156). Hrdinovi sa už nikdy nepodarí dosiahnuť, „aby ho vnímali ako autentickú osobu"(s. 157), pretože i jeho nasledujúci kajúcny život vo väzení je len ďalším klamstvom a hrou na tragického hrdinu.
Miriam Némethová- Suchánková
