Vyhľadávanie
V rubrike Klasika Knižnej revue patrí priestor Jaroslave Blažkovej a jej Nylonovému mesiacu, ktorý v dobe svojho vzniku otváral dovtedy tabuizované témy.
"Zlaté šesťdesiate" rezonujú aj dnes. Mnohé z fenoménov tohto obdobia prenikli do uvoľnenej spoločenskej klímy vtedajšieho Československa, ktoré sa otváralo kultúrnym vplyvom na všetky svetové strany. Aj literatúra sa vtedy vymedzovala voči totalitným päťdesiatym rokom. Výsledkom bolo znovuobjavenie subjektu. Návrat k témam z osobného života jednotlivca sa zvykne spájať s nástupom generácie autorov, ktorí sa formovali na pozadí časopisu Mladá tvorba. Z tohto okruhu vstúpila do slovenskej literatúry i Jaroslava Blažková (1933 – 2017).
V súčasnosti vychádza šieste vydanie jej knižného debutu Nylónový mesiac z roku 1961, ktorý vo svojej dobe oslovil hlavne mladých ľudí. Vyvolal tiež mnohé diskusie u čitateľskej verejnosti a kritikov. Oceňoval sa pri ňom svieži štýl, spontánnosť, otvorenie dovtedy tabuizovaných tém, no najmä nastolenie otázok, ktoré sa dotýkali ženskej emancipácie. Postavy ako reprezentanti istého svetonázoru však pôsobili zjednodušene, problémovo sa vnímali postupy konzumnej literatúry či jednostranný príklon k mladým.
Ideál nezávislej ženy
Blažkovej prvotina priniesla ľúbostný príbeh bez zaužívanej predstavy o mužsko-ženských rolách. Na pozadí bratislavskej mestskej kultúry a formujúceho sa bigbítu bol v roku 1965 aj sfilmovaný (rež. Eduard Grečner). Je to príbeh ,,lásky neláskavej“. Prílišná zamilovanosť, starostlivosť, ale aj úsilie vlastniť a solídne sa usadiť, spôsobujú u druhého naopak potrebu voľnosti, stratu napätia, nezáujem. Prebieha medzi mladou a atraktívnou Vandou, v ktorej autorka formuluje svoj ideál spontánnej a nezávislej ženy, a architektom Andrejom, ktorý kvôli nej mení svoj doposiaľ neviazaný postoj k ženám. Súčasťou tejto vzťahovej nerovnováhy je aj submisívna a na Andrejovi citovo závislá Draha. Na jej túžbu po manželstve nepôsobí len spoločenský tlak. Autorka otvára problém romantickej ilúzie cez motív kníh s milostným námetom a poukazuje tak na mnohé vzory, ktoré vplývajú na vnímanie reality.
Vedľajšou líniou knihy je tiež dobovo aktuálna téma medzigeneračného nedorozumenia. Ukazuje sa ako dôsledok absencie dôvernejšieho vzťahu v rodine či obmedzenia komunikácie len na praktické záležitosti. Obzvlášť sa dotýka požiadavky akceptovať nárok na osobné šťastie jednotlivca, aj keď nie je v súlade so spoločenskou normou. Za prejav mládeže prelomu 50. a 60. rokov sa považovalo búrenie sa do prázdna, tzv. rebélia ,,bez príčiny“, no v skutočnosti namierená proti autorite (pozri napr. Ernst Ficher: Problémy mladej generácie, 1964). Za touto rebéliou sa ukrývalo volanie po chápajúcom prístupe dospelých a tento motív sa objavuje aj pri stvárnení rodiny s patriarchálnou hierarchiou a za tradičnými hodnotami obnažuje mechanizmy namierené proti rovnosti.
Kult mladosti?
V Nylonovom mesiaci sa zdá byť prítomný kult mladosti. Mladosť ako hodnota sama o sebe tu však nie je celkom ohraničená rokmi. Podľa slov autorky je pre ňu mladosť ,,symbolom neotupenej vnímavosti, mnohých možností voľby, kladenia a domáhania sa odpovedí“. Sú to sympatie ,,s vekom, ktorý ešte nie je usadený, ‚zabývanýʻ, zabetónovaný, výhodne zorientovaný v dezorientovanom svete“ (Július Vanovič: Antidialógy, 1968, s. 42 – 50). Uvedený postoj k životu reprezentuje Vanda správaním, ktoré možno zhrnúť ako spontánnosť, túžba žiť naplno či nadšenie pre prítomnosť: „Ja žijem vždy iba dnes a ešte možno zajtra“ (s. 77). Jej fascinácia prítomnosťou vychádza z elementu, ktorý uniká a nemožno sa naň pripraviť. Stáva sa tak neuchopiteľným rovnako, ako je ona neuchopiteľná pre Andreja.
V tejto súvislosti aj nylonový mesiac, opísaný ako ,,prízrak“, cez ktorý presvitala ,,druhá strana oblohy s hviezdami a tmou“ (s. 74), sa dá chápať ako symbol nemožnosti uchopiť, podmaniť, privlastniť. Okrem toho sa zvyčajne vníma ako spojenie tradičnej romantickej rekvizity s moderným svetom. Mesiac je zároveň atribútom zmyslovej stránky v človeku, jeho živočíšnej podstaty, ktorá je u Vandy často exponovaná nielen v prirodzených a nestrojených reakciách, ale aj, ako upozorňuje Miloš Ondruš v doslove knihy, cez ,,princíp biologizácie človeka“ (s. 112).
Prirodzenosť a revolta
Návrat k prirodzenosti je tak ďalším ideálom šesťdesiatych rokov, ktorý sa do tejto postavy projektuje. Úsmev, ktorým reaguje na akékoľvek podnety, má vyjadrovať istý nadhľad, no ten z hľadiska hlbšej vnútornej motivácie ostáva len v rovine návodu na život. Postoj revoltujúci, ktorý s úsmevom hľadí nutnosti do tváre, sa však v tomto plodnom desaťročí rozvinie aj v zložitejšej podobe.
Jaroslava Blažková prispela k návratu zážitkovej prózy a nastolila mnohé emancipačné témy, na ktoré sa oplatilo nadväzovať. Závan voľnosti a otvorenosti v jej debute má svoj význam aj v časoch, v ktorých sa sloboda javí ako samozrejmá.
Vladimíra Mravcová je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV.
