Prózami „dovidieť za roh“

Cudzie príbehy
V nie tak dávnom rozhovore (zhodou okolností to bol dvojrozhovor pre KR) mi autorka knižky, o ktorej bude reč, povedala: „Občas vo svojej próze alebo aj dráme rada nenápadne nakuknem trochu za roh, skúmam, čo ma tam asi čaká.“ Vystihla tým jeden z podstatných znakov svojej tvorby: Jana Juráňová disponuje ostrým zrakom, ktorým sa usiluje nielen „nakuknúť“, ale aj dovidieť „za roh“, dalo by sa povedať aj pod povrch či za/pod to, čo je vystavené bežnému pohľadu, čo sa „javí“ a neraz zámerne prezentuje ako realita, či sa to už týka jej minulých alebo súčasných podôb.

Ambície nazerať „za roh“ a odhaľovať menej viditeľné stránky nášho života charakterizujú aj najnovšiu autorkinu knižku. Napriek rôznym sujetovým líniám, typom literárnych postáv i zobrazovaných ľudských situácií nachádzame vo všetkých prózach (netýka sa to len tejto knižky) ďalší spoločný znak: autorkino písanie nepredstavuje chladnokrvnú, emocionálne i postojovo neutrálnu správu o svete, ale je plné záujmu, ba zaujatosti témou, ktorá sa dostáva do centra pozornosti a o ktorej chce autorka vypovedať tak, aby vyburcovala z ľahostajnosti a podnietila ku kritickému pohľadu na to, o čom prózy hovoria, aj čítajúcich.

Timravin výrok: „Mnohé rozprávky som napísala z jedu“, ktorý nachádzame na úvodnej strane knihy, môžeme vnímať ako jej motto, pre Juráňovú sa hnev, nespokojnosť so stavom vecí (v najširšom význame slova) stáva, ako sa z toho sama vyznáva, jedným z hlavných podnetov na písanie. Svoj hnev obracia proti viacerým fenoménom, s ktorými sa stretávame v každodennom živote, nepochybne k nim patrí účelová pretvárka, prezliekanie kabátov v súvislosti s politickými zmenami, prefarbovanie histórie, ale aj klamstvá, podvody, zištné kalkulácie v súkromnej (aj intímnej) sfére. S nezmieriteľným postojom voči spomínaným a ďalším negatívnym javom súvisí autorkin spôsob písania, Juráňová vie byť k svojim postavám, ak si to zaslúžia, tvrdá, nekompromisná, neprikrášľuje ich, neretušuje ani zvonka, ani zvnútra. Tak v úvodnej novele Zuzana a pár starcov vnímame Svätopluka Krála, bývalého riaditeľa inštitúcie, v ktorej pracoval otec hlavnej protagonistky, až v komicky pôsobiacej úbohosti a odpudivosti (najmä morálnej a celkovej ľudskej). Do príbehu bezostyšného karieristu a politického oportunistu, na seba sústredeného nadutca, vniesla Juráňová plné priehrštie hnevu, uštipačnosti a irónie, zároveň však nemálo pochopenia pre Zuzanu, ktorá sa musí konfrontovať nielen s minulosťou, ale aj s viacerými jej tieňmi zasahujúcimi do prítomnosti (tiene minulosti sú témou, ku ktorej sa autorka častejšie vracia).

Tragický príbeh s jednoduchou kriminálnou zápletkou a so signifikantným názvom Obeť je nemenej tvrdou výpoveďou o viacerých typoch zlyhania, ktoré súvisia s charakterom súčasnej spoločnosti a spôsobom prežívania, s deformáciou vzťahov vnútri rodiny i mimo nej. Autorka sa na rozdiel od klasickej kriminálky neusiluje ani tak o gradovanie napätia ako o zmnoženie a prehĺbenie pohľadov na príčiny a priebeh situácie, ktorá viedla k tragédii. Vo formálnej rovine sa toto úsilie premietlo do ozvláštňujúceho kompozičného postupu a štruktúrovania textu: jeho členením sa posilňuje čitateľský pocit z toho, že nahliadame paralelne do vnútra viacerých postáv a výsledný obraz si utvárame z mozaiky ich pohľadov.

Ak sa nemýlim, nemáme zatiaľ v slovenskej próze taký pôsobivý obraz účelovo zneužívaných reklamných trikov spojených so šírením diskreditujúcich klamstiev a opierajúcich sa o nevkusné, tyranizujúce paparazzovstvo, ako ho podáva Juráňová v titulnej próze. Pri jeho stvárňovaní zachádza do minucióznych detailov, najmä v súvislosti s deštruktívnym pôsobením tak na psychický, ako aj na sociálny život objektov pozorovania. Napriek minimálnej dejovosti vytvorila autorka dramatický text, ktorý čítame jedným dychom, zvedaví a zároveň zhrození z toho, aké podoby môže nadobúdať komplex týchto javov (nech už sú ich primárne dôvody akékoľvek banálne). Na zdanlivo nekomplikovanom príbehu protagonistky – bývalej manželky populárneho herca, ktorý sa vyšvihol medzi celebrity šoubiznisu –, autorka rozkrýva moc mediálnej manipulácie v dobe nazývanej aj „post truth“ a v sociálnom prostredí, ktoré je na manipulačné mechanizmy málo pripravené a voči nim aj málo odolné, náchylné dobrovoľne sa im podrobovať, veriť všetkému, čo médiá sprostredkujú, väčšmi, ako vlastnej empírii a vlastnému úsudku.

Hoci aj predchádzajúce prózy knižky sú tematicky aktuálne, myslím, že najsilnejšie vyznieva posledná, a to zrejme aj vďaka širšiemu spoločenskému kontextu, v akom dnes (nielen u nás) pravda prestáva byť hodnotou a v akom sa často stretávame s rôznymi spôsobmi „mäkkej“, nenápadnej manipulácie, s roztváraním nožníc medzi realitou a jej mediálnym obrazom. Pri čítaní prózy, v ktorej sa obeťou naoko nedôležitých, no opakovaným zverejňovaním akoby verifikovaných a zvýznamňovaných klamstiev stala protagonistka (jej mikrosvet), je ťažké ubrániť sa predstavám o fatálnych analógiách s manipulačnými stratégiami v priestoroch makrosveta.

Ak som v úvode citovala slová z rozhovoru s Janou Juráňovou, na záver sa k nemu opäť vrátim. Autorka sa v ňom vyjadrila, že pri písaní je pre ňu dôležité „hľadať nový zmysel starých súvislostí, hľadať ho v starých príbehoch nanovo prerozprávaných“. V troch prózach z Cudzích príbehov bolo podľa mňa hľadanie staro-nových súvislostí úspešné.
 
Etela Farkašová