Recenzia
Lucia Horská
06.08.2019

Prózy temnej nálady

Peter Getting: Polámané nohy baletiek. Bratislava: Marenčin PT, 2018

Po prečítaní Gettingovej zbierky próz Polámané nohy baletiek zostane v čitateľovi množstvo otázok. S odpoveďami je to už horšie, ale čo ak „zmysel nikdy nebol v tom, aby to dávalo zmysel?“ (s. 11).

Gettingov rozprávač premýšľa nad existencialistickými otázkami prostredníctvom svojich postáv, žijúcich v bežnom stereotype, ktoré ale svojou sociálnou rolou nadobudli nálepku, ktorá ich z bežnej spoločnosti práveže vyčleňuje. Na svet v príbehu sa pozerá cez optiku vynálezcu zvláštneho stroja či cez skupinu hrdinov z vtipov (policajt, Róm, blondína, sluha, Ježiš, Škót, Žid), ktorá by mala zrejme pôsobiť smiešne, ale popri ostatných náladách v prózach je to skôr smiech cez žiaľ a myšlienka, či nie je spoločnosť náhodou plná „hrdinov“ z vtipných historiek.

Ak by však ľudstvo v rámci svojich životov malo vzhliadnuť k niečomu božskému, a malo možnosť sa takejto entity čokoľvek spýtať, ako by to využilo? „Mýliš sa muž, my nemáme dôvod ti niečo vyvracať“ (s. 47). Tak by asi znela odpoveď. Getting nazval v krátkych scénach božskú osobnosť Majestátom. Ľudia sú len čísla, odpovede veľmi nejasné a výsledok stále rovnaký – nikdy nekončiaca túžba poznať zmysel života.

Niektoré diela zo zbierky musí citlivé oko a myseľ vnímať pozornejšie a kritickejšie zároveň. Autor v próze Jeden z dní s podtitulom Zápisky extatika naplno využije existencializmus a cez drsnejší jazyk vykreslí realitu príbehu v nie príjemných a slastných obrazoch. „Až na to, že to bola nudná podlízavá nula, ľudská štetka,... som proti Alfonsovi Zbronsovi nemal nič“ (s. 37). Je zážitkom sledovať voľný prúd myšlienok o svete, v ktorých dôležitú úlohu hrá rozpoltenosť, emócie, ako aj meniace sa tempo a stupňovanie.

Efektné je napríklad Obesisko – miesto, kde môže ktokoľvek dobrovoľne ukončiť svoj život obesením. Absurdita nie je len v priestore a postavách, ale hlavne v nápade vymyslieť priestor, kde sa dá, bez akýchkoľvek podozrení a snahy zachrániť ľudský život, „spokojne“ spáchať samovražda. „Načo skoncovať so životom v tmavej prevlhnutej pivnici, keď všetko možno vykonať na vyhradenej lokalite a s vysokým stupňom spoľahlivosti“ (s. 62). Jazyk reklamy je „súčasťou výbavy“ a dáva tejto absurdnej próze šmrnc.

Getting sa so svojimi postavami nehrá a cez svojské názory donúti čitateľa konfrontovať sa s pokrivenou realitou, zamyslieť sa nad jej absurditou. Na druhej strane si vytvára aj priestor na kritiku súčasnej spoločnosti. Prózy získajú potrebnú hĺbku a myšlienky v čitateľovej mysli môžu ešte dlho rezonovať.

Prostredie príbehu, mesto, pôsobí veľmi nezmyselne. Z hľadiska stereotypov tu nejde o priestor moderného života, ruchu, napredovania a slobody. Obyvateľov vítajú bilboardy s heslami Vitajte vo vyhnanstve (s. 30), alebo ho rozprávač zaraďuje na perifériu (s. 57) či koniec všetkého (s. 140).

Príbehy sú remeselne dobre spracované. Autor používa široké štýlové spektrum jazyka. Dej príbehov postupuje rýchlo, niekedy až nekoordinovane využíva voľný prúd myšlienok. Nálada próz v zbierke Polámané nohy baletiek je možno temnejšia, ale rozhodne by nemala odrádzať od čítania.

 

Lucia Horská