Vyhľadávanie
Srdce na dlani
Viliam Turčány: Prsteň, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007
„My nevieme, čím komu sme,“ znie prvý verš z torza básne Prsteň, ktoré sa autorovi zachovalo ešte zo študentských čias. A je to možno skôr ako otázka: čím je nám Viliam Turčány? Je predovšetkým vysoko erudovaným básnikom, jemným znalcom básnických foriem, dokonalým prekladateľom a vynikajúcim literárnym vedcom.
Prsteň je pomerne útly výber, ktorý sa očividne usiluje priniesť to, čo je autorovi najbližšie, čomu sa niekde nedostalo dôrazu, ale predovšetkým to, čo tvorí básnika ako celistvú osobnosť. Nie náhodou sa zbierka začína básňou venovanou autorovmu rodisku, Suchej nad Parnou, „si môj chlieb a si i môj prameň, / si môj hlad, i stály môj smäd“ (s. 6).
Turčány vo svojich veršoch dočista napĺňa slovo ľubozvučnosť v jeho najkrajšej, nesprofanovanej podobe, jeho vždy závažné a dôstojné myšlienky sa ako na vlnách vznášajú na zvukomalebnom pozadí, ktoré akoby ich ešte čírilo, ktoré akoby ich ešte prehlbovalo.
Do výberu Prsteň sa dostali básne z rukopisu i z rozličných autorových vydaných zbierok, spája ich čistota myšlienky i básnického obrazu, ale i poslanie (ako z villonovskej balady, ktorá je taktiež zastúpená). Turčány, hoci si všíma prírodu, nepredkladá jednoduché prírodné obrázky, naopak, všíma si osudy vierozvestov Cyrila a Metoda, osud Jána Hollého, vôbec starú slovenskú minulosť, ku ktorej má vrúcny tvorivý vzťah.
Nie je však ani domasedom, očividne rád spomína na svoje neapolské obdobie: „Odvtedy hľadám verš, čo sám už tvorí slohu, / tú slohu slôh! // Odvtedy hľadám verš, v ňom celý vesmír je. / A sám ním stávam sa, keď chcem i ja byť v BOHU. // A vo mne BOH!“ (s. 82) Čitateľa nielenže zaujme, ale až dojme, ako si tento autor veľkých historických tém všimne, že nesvieti písmenko v názve jeho hotela, a ako to dokáže dostať do básne.
Mimoriadne vhodná a poučná je edičná a bibliografická poznámka, ktorú autor spracoval s precíznosťou a odbornou presnosťou jemu vlastnou, a tak sa aj v nej čitateľ mnohé dozvie. Nemožno obísť ani trefne vybraté citáty zo zadnej strany knihy, kde zaujme najmä Jozef Felix tým, že poukazuje na Turčányho humor, a veru, „keďže pri jeho humore, ako pri každom pravom humore, je vždy prítomné aj srdce, výsledkom je pravá radosť...“
Viliam Turčány ponúka svoje chvejúce sa srdce na dlani a ako pravý muž a džentlmen ho nevnucuje, len dáva, akoby práve plný poézie prešiel vedľa nás a obdaroval nás. Ako každý raz štedro, ako každý raz už akoby navždy.
Viera Prokešová
