Recenzia
11.01.2012

Prstoklady - Etela Farkašová - Písanie „bez závratných tektonických porúch“

Písanie „bez závratných tektonických porúch“

Banská Bystrica, PRO 2011

Etela Farkašová v najnovšej knižke precizuje svoj typický rukopis a vyrovnáva sa s témami, ktoré jej hrdinku zasahujú čoraz nástojčivejšie. Podobne je to v tvorbe M. Haugovej – spája ich vytváranie rodovej genealógie, téma vzťahu k matke (doplnená o otca), viacrozmerný motív záhrady, prestupovanie písania a života, reflexia tvorby, hudby, vedomie nemohúcnosti slov, pokiaľ ide o autentické vystihnutie „texto-sveta“, čoraz prenikavejšie vnáranie sa do seba a spriesvitňovanie identity i rukopisu, v prípade Farkašovej napojené na priamejšie spodobenie fyzického starnutia atď.

Farkašovej verše napredujú pokojne a stíšene: ticho, biela a mlčanie sú teda nielen témami jej kníh. V novej zbierke však spozorujeme stupňovanie emócií, pokiaľ ide o nestotožnenie sa s predpísanými či osudovými trajektóriami a nemožnosť obsiahnuť „realitu“ v celistvosti. Hrdinka pociťuje (priamo i poetologicky vyjadrený) smútok, na s. 16 dokonca zlosť. Len výnimočne zaznie stav vyrovnanosti (s. 46). Je si vedomá intertextuálnosti (nielen) tvorby, hoci sa neustále pokúša o „úporné hľadanie / vlastnej ozajstnosti“. Vie o permanentne plynúcich „súvrstviach“ života, ktoré sa skladajú z fragmentárnych útržkov a je nemožné zachytiť ich, či nasmerovať výlučným smerom. Upokojuje ju predstava, že práve v naznačenom a dočasných „uzloch“, na ktorých môžeme spočinúť počas šplhania sa po špirálovitom lane svojich osudov, sa ukrýva celistvosť bytia. Napriek tomu sa „rozhodla búriť / proti rastúcemu chaosu / sveta“. A to aj čo najprecíznejšou výstavbou básní. Keď hrdinka tematizuje chaos negatívne, nejde o konštruktívny chaos či fraktálovú povahu „sveta“: oboje autorka reflektuje a poeticky realizuje. V zhode s jej (nie výlučne) starosvetskejším uvažovaním, čo nemyslím pejoratívne, má na mysli skôr hodnotový chaos či vyprázdnenú hlučnosť dneška.

Naopak, pevné hranice myšlienkových rastrov autorka spochybňuje. A to tak filozofickým podložím básní, ako aj ich komplexnou, ambivalentnou poetikou. Hrdinku trápi zákonité vynechávanie „podstát“: aj v tom pramení zátvorkovanie, ktorým sprítomňuje aspoň náznak alternatívnych kontextov. Verše sa vyznačujú jemnou a skôr konvenčnou poetikou. Autorka sa občas nevyhla klišé (s. 39) či nefunkčnému pátosu (s. 45). Vo väčšine textov je však jej prínos v nenápadnom, zato účinnom narúšaní charakteristík tradičného „ženského“ písania. Tak prostredníctvom subtílne provokačného tematizovania rodových otázok, ako aj samotným – zdanlivo cudným, „tichohlasným“ a neustále seba/spochybňujúcim − písaním na hranici: medzi druhovo-žánrovými pólmi, tradičnými rodovými dichotómiami a v zhode so sebou, napojená na iných.