Vyhľadávanie
Dominik Tatarka
Prútené kreslá
Bratislava, Artforum 2009
Z poctivého spisovateľského nádenníka Dominika Tatarku (1913 – 1989) sa s najväčšou pravdepodobnosťou proti jeho vôli stal mýtus. Ani na Slovensku asi nikto nepozná celé jeho dielo. Vychádzalo v oficiálnych vydaniach od roku 1942 do roku 1969, v 70. a 80. rokoch v neprístupných exilových samizdatoch, pričom niektoré texty zostali v rukopisoch. V 90. rokoch vyšli dve reedície (Panna Zázračnica, Prútené kreslá) a niektoré „neautorizované“ texty (napr. Navrávačky v prepise E. Štolbovej), sprevádzané množstvom mýtizujúcich bľabotov, zato nevyšlo texty, ktoré by si verejnosť po rokoch zaslúžila poznať. Príčiny tohto nenormálneho postoja k Tatarkovi boli dve: ideologická manipulácia a slovenská hlúposť. Mytologizácia, založená, prirodzene, na adorácii slobodnej osobnosti však zahmlila literatúru originálneho vyznávača slovenskej autenticity, a rozmnožila počet slovenských idolov, o ktorých vlastne nikto nechce vedieť pravdu.
Čitateľ znovu reeditovanej „románovej novely“ (M. Hamada) Prútené kreslá, ktorá vyšla roku 1963 po Tatarkovom socialisticko-realistickom intermezze (Družné letá, Radostník) a autor ju v konsolidačných časoch zredigoval do podoby, v akej vychádza i teraz, bude akiste stáť pred dilemou: čítať ju ako výtrysk tvorivosti slovenského génia v časoch, keď sa sebauvedomovali gény modernosti našej literatúry a opäť sa vynorila nevyhnutnosť po horváthovsky pokračovať v „otváraní okien do Európy“ (koniec 50., začiatok 60. rokov), alebo čítať Tatarku so všetkými tými sebauvedomenými génmi rozmnoženými postmodernizmom a skúsenosťami s najhlbšou skepsou, akú kedy zažila literatúra i ľudské vedomie? V prvom prípade by sme nemohli obísť fakt, že Tatarka po ukončení UK v Prahe študoval v období Mníchovskej zrady na Sorbonne („moja sladká Francia“), kde okrem obdivu surrealistickej voľnosti a očarenia proustovskými intelektuálskymi salónmi nemohol neprísť do kontaktu s módnymi dielami J. – P. Sartra (Hnus – 1938), alebo atmosférou, z ktorej neskôr vytryskol kult A. Camusa (Cudzinec – 1942) či programového románu francúzskeho odboja (Vercors: Mlčanie mora – 1942). A nemohli by sme premlčať ani to, že oveľa slávnejšia, tematicky, formálne a najmä filozoficky blízka Legenda Emőke J. Škvoreckého, vyšla v tom istom roku ako Kreslá. Na Tatarkov prínos do vtedajšej literárnej filozofie by sme sa museli dívať napr. aj cez hlúpe kritické súdy M. Chorvátha, J. Špitzera, J. Roznera alebo aj A. Matušku i cez celú tú vajatavosť dobovej kritiky, ktorá jeho „písačky“ neprijímala s nadšením, hoci mal za sebou aj účinkovanie v SNP a komunistickej strane. V druhom prípade súčasného čitateľa dozaista príjemne prekvapí onen „zvláštny druh ironickej... sociability“, ktorú v Kreslách aj s ohľadom na francúzske inšpiračné kontexty ocenil J. Števček, na rozdiel od M. Hamadu, ktorý nad ňu nadraďuje osobnostný tatarkovský „náš slovenský variant existencializmu... vyhranene kresťanský“. V rámci tohto interpretačného rozpätia však bude prinajmenšom platonicky pôsobiť s najvyššou vážnosťou myslený tatarkovský romantizmus, ktorý v mene vymanenia sa z cudzoty sveta a vlastných úzkostí odsudzuje svojho ironicky stavaného hrdinu (Bartolomej Slzička – „kadlub... lásky“) na vdychovanie „púdru a glycerínu“ svojej fyzicky existujúcej, ale v rozprávačskej vízii nebotyčne zduchovnenej milenky, myšlienkového predpolia neskoršieho famózneho „božieho obcovania“.
Príbeh zvláštne zduchovnenej parížskej lásky rozpráva životom preskúšaný socialistický kolportér kníh-utešiteľ žien „drahej Jarmile“, peknej, ale sklamanej účastníčke podnikového zájazdu k poľskému moru. V jeho jemných, poeticky štylizovaných meandroch sa skrýva najmä skúsenosť Slováka, ktorého v „salónoch“ medzinárodného penziónu volajú „pán Čech“ a ktorý sa „neodbavil výstrelom do hrdla“, keď musel okupantom bez protivenia odovzdať pohraničnú pevnosť. Je v ňom teda i onen sartrovský hnus z globálnej perfídnosti sveta i osobný závrat z osamotenosti, ale je v ňom najmä „sebavedomie“ človeka, ktorý vie, kam a ku komu patrí, a preto sa uspokojí s duchovnou podobou lásky k peknej, ale nie šťastnej Francúzke, tak ako sa neskôr uspokojí s príbehmi z kníh, ktoré ponúka nešťastným ženám. A zrazu je nám popri všetkých nešikovnostiach a nesalónnych neobratnostiach modelové rozvrstvenie Tatarkovho príbehu akési dôvernejšie, pretože sme sa s ním neraz stretli pri pokusoch modernej prózy presiahnuť fenomenológiu bytia myšlienkou.
Alexander Halvoník
