Recenzia
Vlasta Krajčová
06.12.2018

Prvá zbierka svojho druhu na Slovensku Katarína Mikolášová. Vyzliekam sa z času

Katarína Mikolášová: Vyzliekam sa z času
Prvá zbierka svojho druhu na Slovensku
Katarína Mikolášová: Vyzliekam sa z času, Urela 2010

V rámci bohatej slovenskej básnickej produkcie je príjemné začítať sa do knihy, ktorá je nejakým spôsobom iná. V pozitívnom zmysle slova. Inakosť je explikovaná už na obálke slovami: Interpretácie Vlasta Krajčová. Rozsahom skromná zbierka (22 krátkych básní) je ozvláštnená paralelným textom v kurzíve, spomínanými „interpretáciami“. Ich autorka paralelné dvojice textov vníma ako Dialóg dvoch žien. To je názov predslovu, v ktorom píše: „...báseň je hádanka, hra, pokus o dialóg, tajomstvo.“ Výzvu na dialóg, na odhaľovanie tajomstva básní uplatnila v plnej miere. Knihe by bolo možné prisúdiť čosi ako neštandardné „dvoj-autorstvo“, pretože ponúka dvoj-portrét dvoch ženských duší. Krstný otec Radoslav Matejov na prezentácii knihy zdôraznil fakt, že Katarína Mikolášová patrí k nemnohým slovenským poetkám, ktorých poézia je od zbierky ku zbierka kvalitnejšia, vyzretejšia. A tak podľa jeho doslovu v štvrtej zbierke poetka „už nenaletí na prvý motív či nápad, naopak, zvažuje, preosieva, stavia, dokladá, aby báseň vytvarovala do výpovede presnej podoby“. Je to poézia – ako to v prípade poetiek zväčša býva – hlboko intímna, pocitová, neraz tematizuje partnerstvo, prežívanie vlastnej ženskosti. Hlboko inšpirovaná prírodným svetom a jeho mágiou. Posledná báseň Nádej sa tematicky z toho rámca vyčleňuje: empaticky vníma rozpoloženie cudzej ženy, žobráčky. Jemnú, pokojnú, neraz snivú atmosféru výnimočne „rozrušia“ temnejšie, expresívne tóny: „úctyhodné mníšky s ružencom medzi prstami / zaklínajúce mesačnú noc“, „ružový kôň cvála oblohou / pije z krvavej kaluže“.
V zásade však z veršov cítiť predovšetkým  lásku, teplo, harmóniu, dobro a pozitívny prístup k životu. Pokiaľ ide o interpretácie, Vlasta Krajčová sa v nich pokúsila o maximálny ponor do poetkinej duše. Akoby jej básne nosila vo svojom vnútri, temer ako vlastné dieťa, s láskou sa pohrávala so všetkými odtienkami a farbami textu. Veľmi kultivovane a jemne. Občas ma však vyrušovali vety-konštatovania, ktorých obsahy sú v súvislosti s poéziou úplne samozrejmé:
„Proces tvorby básne je zároveň procesom sebautvárania, hľadania, rozhodovania“, „Báseň ako meditácia“, „Dá sa snívať pri vedomí? Zdá sa, že pri písaní áno“ atď. Oproti slovne veľmi úsporným, až lakonickým básňam pôsobia texty interpretácií občas príliš „objemne“. Niekedy by im pristala väčšia vzdušnosť. (Prečistenie a odfiltrovanie istých viet, alebo len slovných spojení komentárov mohlo byť napokon aj „redakčnou“ úlohou samej poetky). V každom prípade sú jednotlivé interpretácie podnetné. Neraz som si uvedomila úplne iné možné spôsoby uchopenia textu. A ktovie, na čo myslela autorka... ale to už sa dostávame ku kľúčovej myšlienke: pôvodná báseň má svoje kódy uložené v autorovi a „dopodrobna ich objasniť ani nepatrí k úlohám čítania!... Čítanie však vychádza z textu, ktorý nesie stopu autora, nie preto, aby sa tá naša s ňou zhodovala (to sa ani nedá), ale preto, aby z nej vychádzala“ (podčiarkla E. H.). Citácia je z doslovu a ak nepočítame tento jeho „mužský vstup“, kniha je duchovnou výslednicou „ženského tvorivého tria“. Tou treťou je výtvarníčka Jana Bialová, ktorej krehké a zároveň snivé ilustrácie výborne dotvárajú a umocňujú atmosféru básní. Hneď vstupný obrázok symbolicky navodzuje tému dialógu dvoch spriaznených duší: žena (poetka) sa díva do zrkadla a vidí v ňom tvár inej (typologicky príbuznej) ženy. Bude zaujímavé sledovať, či tento osobitný projekt „báseň-interpretácia“ zanechá stopu a inšpiruje aj iných autorov a autorky, pretože vo svetovej poézii vydať knihu básní s komentármi svojimi, alebo komentármi druhej osoby, nie je zďaleka takou kuriozitou ako na Slovensku.
Elena Hidvéghyová-Yung