Recenzia
Alexandra Pechová
25.01.2012

Pulz Vyšehradskej štvorky (Almanach 2011)

Bratislava, K K Bagala a literarnyklub.sk 2011

Almanach Pulz Vyšehradskej štvorky predstavuje šestnástich autorov maďarskej, poľskej, českej a slovenskej národnosti, ktorí sa predstavili na festivale Pohoda 2011 v rámci medzinárodného literárneho projektu Pulz a v októbri aj na Literárnom cirkuse v Bratislave.

Medzi textami nájdeme aj improvizácie či texty zo slam poetry. Preto treba brať občas s rezervou ich „umeleckú“ hodnotu. Niektoré básne si doslova vyžadujú adresáta so silným žalúdkom plným kyseliny s empatickou percepciou absorbujúcou veľké dávky vulgarizmov a paródií so sexuálnym podtónom. Absencia intelektuálnej hĺbky sa v týchto textoch vyvažuje prítomnosťou humoru. Závan hĺbavej poézie prinášajú básne, kde sa nám spriezračňuje autorovo svedomie (Roman Boryczko – Papierové krídla, Hviezdy, Zatváram oči, Za mriežkami). Cítime autorovu bezmocnosť, bolesť, ale aj skrytý útok. Prihovára sa ľuďom nevšímajúcim, nevnímajúcim, ktorí napriek svojej prítomnosti dávajú autorovi pocítiť trpkú chuť samoty. Ďalší typ básní vyskytujúci sa v Almanachu sme nazvali poéziou mesta a námestí. Ide o scivilnenie pocitov cez obrazy koľajníc, električiek a zaľudnených miest, ktoré majú vlastné trendy v stravovaní, obliekaní a žití inak prázdnych životov (Márton Falusi – Posledná šesťdesiatjednotka, Ola Stawinska – Magde, Nikomu). Poézia nás má očariť, upokojiť či šokovať. Ak ju čítame s radosťou či s pohoršením, ich autori si zaslúžia, aby sme ocenili a vnímali ich osobité, nezvyčajné, zato však originálne črty. Nápadití a rozmanití sú aj autori prozaických textov almanachu. Nachádzame tu subjektívne zápisky plné fantázie zvýrazňujúce kreatívneho ducha autora (Jakub Kornhauser – Čoraz menej času, Jeden kôň). Prozaické texty okrem iných dopĺňa aj dojímavý príbeh s trpkou pointou odhaľujúcou ľudské charaktery, v ktorých sa zrkadlí naša doba. Je to príbeh túžby, splnených snov, sklamaní, vytriezvenia, ľudskej márnosti a ľudského odcudzenia (Margit Garajszki – V autobuse).

Z almanachu vyviera hlas mladej a dravej generácie požierajúcej doteraz zaužívané dogmy. Texty pôsobia ako malé manifesty odhaľujúce skazenosť sveta, ale aj vlastného vnútra. Sú to sebavyjadrujúce portréty ranených, nespokojných a rebelujúcich či miestami len neustále hĺbajúcich ľudských duší. Pulz srdca každého z autorov sa zrkadlí v ich dielach, či už ide o vulgárnu recesiu, hĺbavú reflexiu či uštipačnú kritiku spoločnosti, cítime pulz nového života, novej poézie, novej prózy, ako aj reakcií nových čitateľov v podobe priaznivých či nepriaznivých ohlasov.