Vyhľadávanie
Zasnívaná princezná v inom prevedení
Dominika Ponechalová: Punková princezná, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2008
Sny sú na to, aby sa plnili – pod túto skutočnosť by sa podpísal azda každý. A dodajme, že čím skôr sa tak stane, tým lepšie pre snívajúceho (aspoň si môže doplniť „zásobník“ a začať odznovu...). Sedemnásťročná Dominika Ponechalová, gymnazistka zo Žiliny si akiste užila svoj veľký diel pocitu šťastia, keď jej vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (ako Objavu roku 2008) vyšla próza s titulom Punková princezná. Nuž, bola to dobrá voľba, lebo tento literárny debut má niečo do seba (má, muzikantsky povedané, „drajv“). Vovedie zvedavého čitateľa do súčasného, ale najmä prirodzene podaného autentického sveta násťročných – náročných i nenáročných. Ako keby autorka prepísala svoj denníček do románovej podoby. A keďže pravdepodobne patrí medzi citlivé, kultivované a veľmi vnímavé bytosti (súdiac podľa jej textov), prejavilo sa to aj v pomerne vyspelom rukopise a v dynamickom (priam „audiovizuálnom“) opisovaní hrdinov príbehu hlavnej protagonistky - šestnásťročnej Karolíny Ďuranovej, ako aj prostredia, kde žije a kam sa dostáva (do Anglicka za staršou sestrou), krehkých vzťahov, do ktorých sa občas zamotáva naozaj alebo len v predstavách (s chlapcami i kamarátkami), ale i vekovo vierohodných názorov, postrehov a konkrétnych situácií, ktoré sa v jej živote plného hľadania samej seba, lásky a porozumenia vyskytnú.
Knižka Punková princezná ma potešila nielen svojím príjemným „nešokovým“, ale zaujímavým plynutím deja a „čistým“ jazykom (chvalabohu, bez vulgarizmov, lebo už len pojem punk vyvoláva asociácie na drsnosť vyjadrovania), aj tým, že nenásilne odkrýva vnútorný svet mladých ľudí konfrontovaných s realitou o dosť odlišnou od tej, ktorú v ich veku prežila moja generácia ešte za minulého, prednežnorevolučného režimu. Dominika Ponechalová nám vlastne zanecháva pôvodný umelecký dokument o sebe a o svojich rovesníkoch, ktorí snívajú a kráčajú (niektorí aj nekráčajú, lebo nemajú svoj cieľ) za svojimi métami – tak ako aj všetci pred nimi - len životné podmienky (rovnako ako oblečenie či hudobný vkus a iné dobové „detaily“) sa obmieňajú. Verím, že 328-stranová próza, venovaná autorkinmu priateľovi J. M. (jej „reálnemu Jakubovi“) a všetkým, ktorí hľadajú svoje miesto v živote, si nájde vďačných čitateľov a bude pre nadanú mladú spisovateľku povzbudením do ďalšej literárnej tvorivosti. (Nech jej pero nevyschne, respektíve – nezamrzne počítač!)
Natália Murat-Oravcová
