Vyhľadávanie
Mária Bátorová: Púšte a oázy
Ilustrácie Jozef Jankovič
Bratislava, Petrus 2008
Mária Bátorová, známa najmä ako prozaička a literárna vedkyňa, je autorkou viacerých poviedkových zbierok. Zameriava sa v nich na život nášho súčasníka vpleteného do rozvetvenej siete najrôznejších vzťahov. V svojich monografiách mapuje významné, no dosiaľ nedostatočne zreflektované osobnosti moderných dejín slovenskej kultúry. Napriek tomu neprekvapuje, že predstupuje pred čitateľov s poetickou zbierkou, pretože už do prozaických kníh zakomponovávala poetické „vsuvky“, včleňovala ich napríklad medzi jednotlivé poviedky, prisudzujúc im funkciu akéhosi predelu, naladenia na novú tóninu nasledujúceho príbehu, akéhosi premostenia medzi dvoma poviedkovými svetmi alebo priestoru na pristavenie sa, na „emocionálny nádych“.
Tento raz sú jej poetické texty celkom autonómne. Bez väčších problémov môžeme identifikovať podobné motívy, tóniny, na aké sme zvyknutí z autorkiných prozaických textov. Ide o motívy identity, ktorá sa utvára v už spomínanej sieti usúvzťažnení, kontinuity (emocionálnej, vzťahovej, hodnotovej), o motívy blízkosti, vzájomnosti, hľadania zmysluplného osobného prežívania, o vzťah k časovosti ľudského bytia, k jeho permanentnej premenlivosti, o motívy porozumenia druhých, a aj sebaporozumenia, a to najmä na pozadí onej premenlivosti, prchavosti, pominuteľnosti (a konečnosti) časového intervalu, ktorý má človek k dispozícii, ba neraz aj vzácneho vzťahu. O motívy zmeny a stability, nie ako nezmieriteľných protikladov, ale ako súvisiacich, vzájomne sa podmieňujúcich prvkov každej ľudskej situácie...
V porovnaní s prozaickou tvorbou sa mi však táto básnická zbierka javí autobiografickejšie, nie že by sa usilovala rekonštruovať konkrétne udalosti vlastného života, ale ako lyricky modeluje podoby zážitkovosti, pocitovosti, ktoré sú autorke dôverne známe z osobnej skúsenosti. Akoby sa básnickou zbierkou vyrovnávala s nažitým a precíteným. Z takéhoto pohľadu mi básne evokujú predstavu osobnej spovede, ba aj bilancie, chvíľami intímnej. Hovorí, či presnejšie naznačuje kľukatosť životných trajektórií, aj s občasnými zlyhaniami, stroskotaním, rozčarovaním – zo sveta, z iných ľudí, zo seba, z nedostatočnej schopnosti kráčať len v smere osvetlenom slnečnými lúčmi, hovorí o trpkosti strát, o osamelosti... Kniha však nevypovedá len o tejto stránke života, zaznamenáva aj hľadania, ktoré privádzajú putujúcich k oázam – nie k preludom, fatamorgánam, ale k reálnym žriedlam oživujúcej, ozdravujúcej vody, či už pod ňou rozumieme nádej, vieru, novú energiu... Napokon takéto vyznenie dáva tušiť aj názov zbierky.
Púšte a oázy som čítala najmä cez prizmu mne blízkych tém a motívov, takže moje čítanie je veľmi subjektívne (som presvedčená, že čítanie poézie iné ani byť nemôže), azda aj jednorozmerné. Rada som napríklad v zbierke zaznamenala motív ticha či tíše, prítomný u Bátorovej už aj v predchádzajúcich textoch, tu však akoby sa stával súčasťou jej poetického programu, autorka si uvedomuje potrebu objavovať a zhodnocovať fenomén ticha v dnešnom nezmyselnými zvukmi a pazvukmi zahltenom svete, kde sme aj my sami tiež akísi zahlučnení, ohlušení, pozbavení zmyslu... Alebo motív cesty, putovania, hľadania, a aj cesty ako transcendencie, či sa už vzťahuje na jedinečný okamih, priestor, či sa vzťahuje k horizontále alebo k vertikále... Nemožno nespomenúť ani sociálne motívy súvisiace s polarizáciou našej spoločnosti, evokujúce myšlienky o potrebe súcitu, no predovšetkým zásadnej solidarity... Sú to vospolok motívy, ktoré môžu osloviť viacerých čitateľov, nepochybne k tomu prispejú aj pôsobivé ilustrácie Jozefa Jankoviča.
Etela Farkašová
