Vyhľadávanie
Poetka a prozaička Katarína Džunková vydala po dvoch zbierkach básní Palica brata a palica slnka (prémia Ceny Ivana Kraska, 2010), Veterné mesto (2017) a novelistickej próze Eupalinova láska (2014) aj knihu lyrických esejí z putovania po európskych mestách od Lisabonu po Vladivostok. Celkovo prešla štyridsaťšesť krajín vrátane Slovenska a svoje impresie zaznamenávala cez svoj vlastný emocionálny kód. Tvoria ho viera, obdiv k ľuďom a úcta k ich myšlienkam. Ako čitateľka, putujúca v duchu s autorkou, musela som neraz pomyslieť na Mareka, spodobovaného ako okrídleného leva, pretože jeho evanjelium sa začína pôsobením Jána Krstiteľa na púšti. Na Lukáša, so symbolom okrídleného býka, lebo jeho evanjelium sa začína Zachariášovou obetou v chráme. Na Jána, zobrazovaného ako orla, lebo jeho evanjelium sa začína vetou viet o Slove. A, samozrejme, na Matúša, ktorého symbolom je okrídlený človek pripomínajúci anjela, ako je namaľovaný v bielom kostolíku s červenými tehlami v Ponikách v banskobystrickom kraji.
Džunkovej texty čím viac sú pozemské, tým viac sa vznášajú a profánne premieňajú na osobné sacrum. Putovaním z krajiny do krajiny, z mesta do mesta a v konečnom dôsledku najmä z chrámu do chrámu, si uctieva architektúru ducha, ktorá tu pretrváva od čias, keď ľudia začali Bohu stavať chrámy, aby mal kde prebývať a aby sa tam mohli s ním stretávať prostredníctvom modlitby a obety. Autorka hľadá odpoveď na otázku, čo je zmyslom púte. Dospieva k vyznaniu: „nepomenovaná láska ma poháňa ďalej, núti ma žiť a vystupuje v mojom živote ako svetlo, až ani neviem, odkiaľ pramení a či to vlastne nemiluje niekto mňa, aby som vôbec smela žiť a smela vidieť v živote zmysel.“
Táto nepomenovaná láska, o ktorej vieme a stále sa o nej dozvedáme, Božia láska, je leitmotívom všetkých zápiskov, ktoré by sa dali označiť aj ako lyrické reportáže z duchovných okamihov. Zároveň sú sakrálno-profánnymi meditáciami, pozývajúcimi k tomu, aby sme každý za seba a zároveň spolu vytvárali mnohoznak jednej stopy, jednej cesty, budovania jednej celistvosti s tým istým svorníkom v kupole, ktorú spravuje Pantokrator. To, čo sa mení, je stretávanie ďalších a ďalších ľudí, ktorí pútničke prekrižujú cesty, aktívne alebo pasívne, ale v jej ponímaní nikdy nie sú štatistami. V Slove na úvod Ďzunková cituje Blaisa Pascala: „Jediným dôvodom ľudského nešťastia je neschopnosť zotrvať vo vlastnom pokoji.“ Tento citát je dobre mienený a vyjadruje protipóly pokoja a pohybu ako hnacích prvkov nášho poznania i sebapoznania, čo je leitmotív celej knižky. Presná citácia je však trochu iná. Pascal nehovorí: „zotrvať vo vlastnom pokoji“, ale „zotrvať vo vlastnej izbe“. Zrejme ide o nepresnosť pri prekladaní z českej verzie do slovenskej. Napriek nepresnosti autorka izbu/pokoj povyšuje na omšový obrad: Svoj pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Dajte si znak pokoja. Chce svojím putovaním prenášať z miesta na miesto pokoj (ako betlehemské svetlo), aby ho násobila v mene budúceho obdarúvania. Duchovné dedičstvo Európy a Ruska v zmysle pokoja komprimuje do jednej knihy, aby sa stala artefaktom osobne žitej prítomnosti na priesečníku minulého a budúceho.
Džunkovej pútnické impresie sú aj knihou ekumenickou. Nejde len o mapovanie mnohosti vierovyznaní, ale aj o poetické dejiny rôznorodých kultúr, povahopis jednotlivých sakrálnych miest a stavieb. Texty sú poetické, prekvapujú rýdzou reciprocitou viery: „Od rána hľadám podbele a od rána ma taktiež hľadá Boh.“ Do svojho pútnictva poetka vkladá aj historické reálie o jednotlivých udalostiach, stavbách, ich jedinečnej architektúre či ľuďoch, s ktorými sa stretla nielen v skutočnosti, ale aj v spirituálnom priestore. Empaticky sa dokáže vcítiť rovnako do osudov sv. Klimenta a Sedmopočetníkov v Ochridskom kláštore v Macedónsku („jazero vyslovovalo ich mená“), ako aj do Karola Strmeňa v Ostrihome, kde študoval teológiu a do baziliky sa chodieval modliť. Cíti jeho prítomnosť v chráme bez ohľadu na to, že už nežije.
Pre Džunkovú duchovné dejiny nemajú hranice a sú nástrojom toho, aby sme sa ustavične pokúšali – milovať a vytrvať v láske, najmä v láske k zástupu nemilovaných.
Spomedzi navštívených krajín nevynechala ani Slovensko, pobudla v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Často do dómu chodievala, bol pre ňu miestom, „za bránami ktorého sa končí pominuteľnosť tohto sveta a kde sa začína svet večný“. Tak sa dostávame k stredovému zmyslu putovania. K potrebe meditatívneho bytia ako osobného rebríka vnútorného rastu, kde sa kumuluje spiritualita ako stav mysle.
