Vyhľadávanie
Bratislava, Artforum 2010.
Preklad Vladislav Gális
Spisovateľ a semiotik Umberto Eco v jednej zo svojich prednášok na Harvardskej univerzite (publikovanej v knihe Šest procházek literárními lesy) opisuje, ako po vydaní románu Foucaultovo kyvadlo korešpondoval so svojráznym čitateľom. Tento muž sa pri podrobnom štúdiu novín dozvedel, že v noci z 23. na 24. júna 1984 bol na jednom z nároží parížskej ulice Saint-Martin požiar. No Casaubon, postava z Ecovho románu, ktorý kráča práve touto ulicou a presne v osudnú noc, si požiar vôbec nevšimne. Čitateľ sa autora pýta, ako je to možné a čo to znamená. Keď Eco kritiku čitateľa komentuje, tak najskôr pripúšťa, že tento muž „nemal tak úplne nepravdu“. Slávny spisovateľ ospravedlňuje čitateľa takto: Viedol som ho k tomu, aby uveril, že sa môj príbeh odohral v „skutočnom“ Paríži. Podstatné na tejto Ecovej vete sú (okrem iného) aj – úvodzovky! Ak totiž referujeme o Ecovom románe, tak by bolo korektné neustále pripomínať, že hovoríme o fiktívnom svete: Casaubon kráčal po ulici „Saint-Martin“ v noci z „23. na 24. júna 1984“. Ani ulica, ani noc totiž neboli totožné so skutočnou ulicou a skutočným historickým dátumom.
Literárny vedec a semiotik Lubomír Doležel v diele Heterocosmica upozorňuje, že v prípade fiktívnych entít, ktoré sú pomenované rovnako ako skutočné entity, napríklad Londýn v Dickensových románoch, alebo hoci aj Ecov Paríž, funguje takmer automaticky mimetická sémantika, teda tendencia prisúdiť k fiktívnej entite z literatúry skutočný prototyp. Mimetická sémantika ma dlhú tradíciu siahajúcu až k Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi. Možno aj preto ju Doležel označuje za starobylú doktrínu a protestuje voči jej zásadám literárneho realizmu, teda postulátu, že fikcia je a má byť napodobovaním alebo zobrazovaním skutočného sveta. Mimochodom, v komunizme metóda socialistického realizmu naozaj bola jedinou oficiálne presadzovanou doktrínou a metódou umeleckej tvorby. Doležel odmieta teóriu mimezis aj pri jej zmierňujúcom variante, ktorý pripúšťa, že fiktívna entita má zobrazovať nie konkrétny a jedinečný jav skutočnosti, ale akýsi typický zovšeobecnený jav. Takýmto vyhýbavým manévrom sa zástancovia mimezis snažili vysvetliť absurdný fakt, že postava Raskoľnikova či Oblomova je pre čitateľa presvedčivá a dôveryhodná, hoci (pravdepodobne) nemá svoj jedinečný vzor v realite. Lubomír Doležel zavrhuje rámec jediného sveta a prichádza s vlastným riešením – fikciu chápe ako možný svet v protiklade ku skutočnému. Pritom však ich vzťah môže zostať veľmi silný. Jednak umelcova kreativita pracuje s materiálom čerpajúcim zo skutočnosti, jednak idey z jeho fiktívneho výtvoru spätne ovplyvňujú chápanie reálneho sveta. Táto koncepcia elegantne a logicky vysvetľuje, kto sú Raskoľnikov a Oblomov. Nie sú to prázdne slová bez obsahu, ale osoby obývajúce alternatívne svety konkrétnych literárnych diel. A čo je dôležité, v takýchto svetoch môžu prípadne platiť aj iné fyzikálne, sociálne či psychologické zákonitosti než v reálnom svete.
Fiktívne svety máličko posunuté oproti realite vytvára aj americký spisovateľ Paul Auster. V prípade do slovenčiny nedávno preloženej novely Putovanie v skriptóriu sa to začína takto: starec sedí na kraji postele a spomína, presnejšie, snaží sa spomínať, ale nedarí sa mu to. Netuší, kde je, ani ako sa tam dostal, ba nevie nič ani len o sebe. V knihe ho budeme volať pán Blank, pretože jeho myseľ je blankytne čistá, vypraná senilitou a sklerózou. Ale ani my, čitatelia, nemáme oveľa viac informácií než v labyrinte zabúdania uväznený Blank. Dozvieme sa, že v miestnosti je mikrofón a fotoaparát, ktoré starca nepretržite sledujú, ale či sa táto miestnosť nachádza vo väzení, v nemocnici či penzióne, to je záhadou. Záhada, absurdita, nedorozumenie a nepochopenie, to sú typické situácie, do ktorých uväzňuje Paul Auster postavy svojich kníh. A Putovanie v skriptóriu je naozaj typická austerovská novela. Poznačená rovnako americkou detektívkou tvrdej školy, ako aj francúzskym existencializmom. Mimochodom, Paul Auster prežil niekoľko rokov svojej mladosti v Paríži a živil sa prekladaním z francúzskej literatúry. Azda aj preto je ľahšie nájsť paralely k jeho rozprávačským postupom v európskej než americkej literatúre. Napriek svojmu útlemu rozsahu je Putovanie v skriptóriu v rámci Austerovej tvorby novelou v istom zmysle sumatívnou, ktorá spája predchádzajúce romány do jediného fiktívneho sveta. Starého pána Blanka totiž navštevujú postavy z predchádzajúcich autorových kníh. Prichádza David Zimmer, známy Austerovym fanúšikom z Knihy ilúzií, aj Daniel Quinn zo Skleného mesta. Starec však nevie, aký by mal mať k nim vzťah, tuší len, že podľa ich rozprávania by si mohol vytvoriť aspoň približnú predstavu o sebe a svojom predchádzajúcom živote. Z náznakov vyplýva, že z minulosti sa s ním vlečie bremeno zodpovednosti za smrť viacerých ľudí. Má za to však niesť zodpovednosť teraz, keď si už na nič nespomína? To, čo sa spolu s Blankom o jeho minulosti dozvedáme, nezapadá do seba ako puzzle, aby napokon vznikol ucelený obraz, ale prichádzajúce informácie sú iba kamene v scrabble, nech ich zložíme koľkokoľvek, väčšina políčok vždy bude prázdna a navyše, mohli sme ich k sebe prikladať aj úplne inak, takže by vznikol úplne iný text (a svet). A ako v poriadnej Austerovej próze, nechýba ani text záhadného rukopisu pohodený na stole. Ako jeho autor je uvedený Trause, ten sa tiež už objavil aj v staršej knihe, prehodením písmen v jeho mene však dostaneme Auster. Možno starec Blank je alter ego samého autora, ktorému raz zostane v mysli len zmätok z vynárajúcich sa fantómov postáv jeho vlastných kníh. I to je možná interpretácia vzťahu medzi realitou a fiktívnym svetom zvláštnej novely. Paul Auster v nej opäť dokazuje majstrovskú schopnosť podmaniť si čitateľa dômyselne vystavaným viacvrstvovým textom.
