Vyhľadávanie
Historička Miriam Hlavačková sa v monografii Pútnik vydáva spoločne so stredovekými ľuďmi na namáhavé cesty vedúce (nielen) z Uhorského kráľovstva k posvätným miestam kresťanstva.
Stredoveká spoločnosť býva v súčasnom kolektívnom povedomí neraz vnímaná cez prizmu statických konzervatívne fungujúcich sociálnych štruktúr. Pritom moderné výskumy ukazujú, že stredovekí ľudia, a to nielen najvyššie vrstvy, často prejavovali vysokú mieru mobility a potrebu vydávať sa na rôzne motivované cesty. Predmoderné obyvateľstvo v dôsledku vynútených alebo kolektívne prospešných dôvodov zotrvávalo do veľkej miery „v pohybe“. Panovníci i šľachta cestovali medzi jednotlivými panstvami či kláštormi, duchovenstvo sa pohybovalo v rámci farností, zatiaľ čo preláti vykonávali kánonické kanonické vizitácie medzi cirkevnými inštitúciami. Obchodníci, študenti, exulanti, remeselníci či žoldnieri hľadali uplatnenie v cudzine a, v neposlednom rade, pútnici spomedzi rôznych vrstiev odchádzali na ďaleké cesty k posvätným miestam.
Cieľom najväčších a najčastejších pútí sa už od raného stredoveku stávali predovšetkým hroby svätcov v Ríme a Santiagu de Compostela, ako aj Svätá zem, kde sa nachádza Jeruzalem – miesto Ježišovho ukrižovania. Pútnici a pútničky pritom podnikali ďaleké cesty nielen v snahe dôjsť k odpusteniu hriechov, ale i kvôli naplneniu svetských potrieb. Navyše Uhorsko, ako sa prízvukuje v tejto obsažnej a na podrobnom výskume založenej publikácii, patrilo k európskym krajinám, z ktorých prúdilo značné množstvo pútnikov. Tí z územia Karpatskej kotliny, ako aj z balkánskych území ovládaných uhorskou korunou smerovali najmä do Ríma.
Vojvoda, kráľ, pútnik
Hlavným hrdinom a zároveň čitateľovým tematickým „sprievodcom“ počas historického výkladu je popredný uhorský šľachtic a neskôr bosniansky kráľ Mikuláš Ujlaki (Ilocký). Ten v jubilejnom roku 1475 podnikol, podobne ako množstvo jeho súčasníkov, púť do Ríma. Hlavačková ako odborníčka na neskorý stredovek a cirkevné dejiny píše o ňom, ako aj o fenoméne stredovekého pútnictva vychádzajúc z podrobnej znalosti odbornej literatúry a z komparácie i revízie predošlého bádania, ktoré je venované rozličným stránkam Mikulášovho života i (neskoro)stredovekým púťam. Vďaka skutočnosti, že o období druhej polovice 15. storočia disponujeme podstatne bohatším a rôznorodejším písomným pramenným materiálom, autorka môže dôkladne popisovať viaceré aspekty pútnickej praxe, ale i politické pôsobenie významného uhorského hodnostára, ktorý sa v pokročilom veku vydal ako bosniansky kráľ spoločne s manželkou, synom a veľkým sprievodom zo svojho sídla v Iloku (na východe dnešného Chorvátska) na púť do Ríma.
Výklad nie je zameraný výlučne na osobu a sprievod Mikuláša Ujlakiho. Na jeho príklade totiž kniha plasticky ilustruje podmienky, motivácie aj praktické stránky stredovekých pútí. Odlišné okolnosti sprevádzali významného a vplyvného aristokrata, akým bol Mikuláš (ktorý mohol byť na cestách nesený v nosidlách), iné zas chudobnejšie vrstvy putujúce aj naboso alebo nemajetné ženy (ktoré ak necestovali s manželom, museli žiadať od svojho poručníka povolenie vydať sa na púť). Autorka detailne ukazuje, akým spôsobom prebiehali prípravy na púť (napr. bolo potrebné zabezpečiť majetok a spísať testament), aké problémy mohli putujúcich ľudí zastihnúť na cestách (násilným prepadnutiam malo predchádzať oficiálne ochranné potvrdenie – tzv. glejt), prípadne aké potreby a parafernálie boli súčasťou pútnickej výbavy (predovšetkým palica – lat. baculum – a batoh, pre lepšie situovaných pútnikov ako Mikuláš zas napr. aj prenosný oltár na modlitby počas cesty). Čitateľ sa tak nedozvie iba o okolnostiach púte jedného vysoko postaveného pútnika, ale aj o mnohovrstvovom historickom prostredí, ktorého súčasťou boli aj jubilejné cesty do Ríma a k jeho početným pamätihodnostiam. Obsah knihy je verný svojmu podnázvu, keďže predstavuje obšírnu sondu do života stredovekých pútnikov.
Púť ako cesta – cieľ
Aj keď autorka celkom logicky upriamuje pozornosť na oblasti horného Uhorska a pútnikov z našich končín, na príklade vojvodu, župana, bána a neskôr kráľa Mikuláša sa dá ilustrovať, že stredovek do značnej miery nepoznal národné hranice. Samotná politická kariéra a uhorská identita Ujlakiho, ktorý vlastnil panstvá na (dnešnom) západnom Slovensku (Hlohovec, Tematín, Korlátka), ako aj v Sedmohradsku a najmä na Balkáne, ukazuje, že s ohľadom na (často fluidnú) etnickú či politickú príslušnosť stredovekých osobností do akej miery je je privlastňovanie si týchto osôb v nacionálnom zmysle pochybné. nacionálne si privlastňovať stredoveké osobnosti s ohľadom na ich (často fluidnú) etnickú či politickú príslušnosť. Hlavačková pritom na rozdiel od časti domáceho bádania nevnáša do medievistickcého výskumu etnické interpretácie a nacionálne témy, čo pôsobí (minimálne pre recenzenta) potešujúco. Pre stredovek, ktorý mal oproti modernej dobe odlišnú predstavu „národa“, totiž väčšmi, ako sa nám dnes zdá, platí, že „Minulosť je cudzia krajina: veci sa tam robia inak.,“. (Citát si ako motto zvolila autorka na úvod svojej knihy, pre zaujímavosť však spomeniem, že názov The Past is a Foreign Country nesie aj staršia publikácia Davida Lowenthala, venovaná inštrumentalizácii minulosti v modernej dobe).
V slovenskom prostredí tak vďaka Miriam Hlavačkovej a vydavateľstvu Rak máme k dispozícii ďalšiu pozoruhodnú historickú monografiu, ktorá má zásluhou dôkladného odborného spracovania, pútavej téme, príťažlivým reáliám, ako aj vďaka ideálnej prístupnosti a výbornej čitateľnosti potenciál získať priazeň tak odborného, ako aj laického záujemcu o stredoveké dejiny. Veď ako napísal francúzsky diplomat a básnik Eustache Deschamps v 14. storočí, „Kto sa nevydá na cesty, ten sa nič nedozvie...“
