Švédska spisovateľská dvojica Jerker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist, ktorí pod autorským pseudonymom Erik Axl Sund vydali trilógiu Slabosť Victorie Bergmanovej, priniesli na literárny trh netradične kontroverzné, no pútavé texty, ktoré odvážne prekračujú rámec klasickej detektívky i kriminálneho románu a právoplatne napĺňajú podstatu žánru psychologický triler. Vo vydavateľstve Ikar nedávno vyšiel v preklade Jany Melichárkovej záverečný diel série s názvom Pýtiine pokyny.
Príbeh sa vyvíja v dvoch líniách, vonkajšej a vnútornej, pričom vnútorná, psychologická, tvorí nosnú časť deja. Ústrednými postavami sú opäť kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová a psychoterapeutka Sofia Zetterlundová. Kým polícia vytrvalo sleduje stopy nevyriešených prípadov nájdených mŕtvych tiel mladých chlapcov a komplikovanej siete dôkazov o pedofílii, Sofia Zetterlundová systematicky pátra sama v sebe a dôkladnou analýzou bojuje so svojou disociatívnou poruchou osobnosti v snahe očistiť a pochopiť pôvodnú identitu svojho „druhého ja“ – Victorie Bergmanovej. Zložité vnímanie vnútorne roztrieštených postáv adekvátne dopĺňa vonkajšie udalosti, dokonca vytvára kľúčovú zápletku a nemalou mierou sa podieľa na budovaní napätia. Text však aj napriek hlbokým ponorom do komplikovaných štruktúr prežívania zostáva prehľadný a autentický. Autorom sa podarilo ponúknuť vecnú, a pritom literárne hodnotnú deskripciu nezvyčajných javov v psychike človeka, odtienkov vo vnímaní, zábleskov mysle, nevšedných rovín uvažovania psychicky chorých či inak zmýšľajúcich jedincov. Zameriavajú sa na bolesť, neustále pátrajú po dôsledkoch fyzického a psychického týrania, pričom v tejto knihe – viac ako v dvoch predchádzajúcich – postupne odhaľujú aj väčšinu dôvodov kriminálnych činov a nemilosrdnej brutality. Opakovane, z rôznych strán, narážajú na význam slova pomsta. Efektívne ho analyzujú, predostierajú v rozličných podobách, a to im umožňuje posúvať dielo aj do filozofickej roviny. Text v tomto smere neposkytuje jednoznačné odpovede, no prináša množstvo podnetných postrehov na uvažovanie.
Náročný labyrint komplikovanej psychiky postáv, dôkladne kopírujúci desivú skladačku policajných prípadov, smeruje k filozofii i histórii. Prekvapuje šírkou svojho záberu, no aj schopnosťou neustále sa držať v línii rozprávaného príbehu. V románe získavajú viaceré dosiaľ nejasné obrazy zreteľný charakter, ale i tak sa rozprávač rafinovane pohráva s mysľou čitateľa a pri niektorých javoch ho iba približuje k záveru. Pýtiine pokyny sú katarziou, očistným procesom, ktorý sníme masky a oslobodí postavy od ťaživého chaosu vlastnej existencie. A v konečnom dôsledku, v zmysle klasickej antickej drámy, sú katarziou aj pre každého vnímavého čitateľa.