Pyžamová revolúcia – Anton Blaha a kolektív

Anton Blaha a kolektív: Pyžamová revolúcia, Bratislava, Vydavateľstvo Nebojsa 2007

  Dvanásť autorov, dnes zväčša renomovaných spisovateľov a publicistov (Ján Beňo, Anton Blaha, Peter Colotka, Ján Čomaj, Milan Ferko, Igor Gallo, Anton Hykisch, Slavo Kalný, Drahuša Kmotríková, Juraj Marušiak, Ladislav Švihran, Richard Volek) nám po polstoročí sprítomňuje atmosféru roku 1956 medzi bratislavskými vysokoškolákmi, keď sa začali výraznejšie prejavovať signály nespokojnosti so situáciou nielen v organizácii vysokoškolského života a nízkej úrovňou štúdia, ale s celkovým smerovaním spoločnosti ku komunistami deklarovaným „šťastnejším zajtrajškom“. Hneď na začiatku roka sa udial pôvodne viac-menej recesisticky vnímaný protest proti rozhodnutiu vtedajšieho ministra národnej obrany Čepičku zrušiť vojenské katedry a tým absolventom vysokých škôl predĺžiť vojenskú službu. Protest sa odohral v jeden januárový večer vo vysokoškolskom internáte na Suvorovovej ulici medzi tu ubytovanými študentmi Filozofickej a Právnickej fakulty UK a mal podobu spontánneho zhromaždenia.  Podľa pamätníkov a iniciátorov (najmä J. Beňa a R. Olšinského) sa to udialo okolo desiatej večer. Vtedy sa študenti o Čepičkovom rozhodnutí dozvedeli a, zväčša už v pyžamách, sa zišli v internátnej jedálni. Výsledkom zhromaždenia, akejsi malej „pyžamovej revolúcie“, bolo spísanie rezolúcie požadujúcej zrušenie ministrovho nariadenia. A poslucháč 3. ročníka Právnickej fakulty, Anton Blaha, zostavil a 12 jeho spolužiakov podpísalo petíciu prezidentovi republiky, ktorá sa rovnako domáhala zrušenia tohto nariadenia. Odpoveď študentom bola pre komunistický režim príznačná: na recesiu odpovedala represiou v podobe výsluchov „podnecovateľov“ protestu na štátnej bezpečnosti a hrozbou vylúčenia zo štúdia, ktorá sa u A. Blahu potom aj naplnila.

  Pyžamový protest z januára stál na začiatku udalostí, ktoré ukázali trhliny v dovtedy monolitných komunistických režimoch – Chruščov na XX. zjazde KSSZ odhalil obludnosti Stalina a jeho kultu osobnosti a tieto odhalenia mali vplyv na nasledujúce dramatické udalosti v Poľsku a najmä v Maďarsku, ale aj na stalinistický režim v Československu. Napätie v spoločnosti sa v študentskej komunite prejavilo už v máji: najskôr znova v recesistickej polohe počas študentského karnevalu a potom vo vážnej konfrontácii s vedením zväzáckej organizácie a potom aj s ÚV KSS. Na zhromaždení v internáte Mladá garda sa študenti pripojili k rezolúcii pražských vysokoškolákov a ešte ju rozšírili o požiadavky, ktoré už boli jasnou kritikou pomerov nielen vo vysokoškolskom živote. V tomto zmysle je v knihe ťažiskový spomienkový text Antona Blahu Maskám je všetko dovolené. Okrem osobného pohľadu na udalosti z mája 1956 v ňom píše aj o svojej kalvárii vylúčeného študenta a na svojom osobnom osude ukazuje ako v tom čase (a potom opakovane, vždy, keď niekto upadol do nemilosti komunistického režimu) pracovali represívne mechanizmy moci. Jeho vážny príspevok v knihe vhodne dopĺňa analytická štúdia mladého politológa Juraja Marušiaka Slovenskí študenti a inteligencia v roku 1956. Pyžamová revolúcia je tak významným príspevkom k poznaniu jedného zo zlomových období dejín komunistickej totality.

  Aby som ale nevyvolal v čitateľovi dojem, že ťažiskom knihy je politologické pojednanie... Kniha má aj svoju „pyžamovú“ polohu v spomienkach J. Beňa, L. Švihrana, A. Hykischa, J. Čomaja či M. Ferka, je v nej prítomná aj pochopiteľná nostalgia za vysokoškolskými rokmi a je aj obrazom formovania novej literárnej a novinárskej generácie, ktorá potom v 60. rokoch zohrala významnú úlohu v slovenskom kultúrnom a intelektuálnom živote. Editor Peter Štrelinger oprávnene zaradil do knihy aj krátku spomienku vtedajšieho asistenta na Právnickej fakulte a neskoršieho predsedu vlády P. Colotku. Aj on patril do okruhu ľudí, ktorí sa stali účastníkmi i aktérmi študentského pohybu v roku 1956. 

  Knihu Pyžamová revolúcia možno vnímať aj ako skupinový portrét generácie, ktorá si aj napriek tlaku doby a nepretržitých nátlakových akcií komunistického režimu dokázala uchovať svoj tvorivý potenciál i mravnú integritu. V často nie práve povzbudzujúco pôsobiacich dejinách Slovenska v druhej polovici 20. storočia to rozhodne nie je málo.

Anton Baláž