Recenzia
28.05.2013

Raba Suli

Deň rozprávača

Deň rozprávača

Boris Filan
Raba Suli
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011

Nielen ženy a muži, ale aj rozprávači majú svoje dni! O ženských dňoch sa šíriť nebudem, však sme dospelí a vieme svoje. Z reklamy sme sa dozvedeli, že muži pri svojich dňoch vychádzajú v noci na lodžiu a so susedom od vedľa pochlipkávajú tmavohnedú, vysoko percentnú tekutinu. Čo však robia rozprávači, keď na nich prídu ich dni? Posadia sa do svojho obľúbeného fotela a začnú rozmýšľať. Samozrejme nad príbehom. Lenže príbehov nie je nekonečné množstvo, a  tak rozprávač musí siahnuť do fantázie a  vymýšľať si, prinajhoršom si pomôcť recykláciou tých už raz vyrozprávaných príbehov. Boris Filan je poctivý rozprávač a k recyklácii sa uchyľuje len v krajnom prípade. To skôr zabagruje v  pamäti a  zapne svoj povestný „slovostroj“. Základnou súčiastkou, takpovediac srdcom tejto magickej mašinky, je črevo. Konkrétne črevo básnické. A Filan mu dáva zabrať aj (alebo najmä) v tejto knihe. Ale poďme poporiadku. S Borisom Filanom som sa pozrel „tam“ aj „tam“, precítil som „Klimtov bozk“, ba aj po Dunaji, čiže „Dolu vodou“ som sa plavil. Po Bratislavských krutostiach a knihe PrešpoRock prišiel tretí diel takzvanej bratislavskej trilógie s  magickým názvom označujúcim detskú hru na zlodejov a žandárov Raba Suli. A teraz sa dostaneme k  vyššie spomínanému bagrovaniu v pamäti. Autor to zobral štýlom „tornádo v čase“. Detská partia a jej hry na bratislavskej Moskovskej ulici a v priľahlom okolí. Západniarsky škandalózny film Sladký život na hradnom amfiteátri (kde inde ako v  Bratislave) a  sklamanie nadržancov po projekcii. Holiči (dtto bratislavskí) a nádherne chlpaté dámske podpazušia (a iné partie tela) v  MHD a  na Zlatých pieskoch. A  samozrejme – plné priehrštia jemných šteklivostí. Broskyňovo jemných s  takými nežnými chĺpkami, ako keď začne zarastať pubertálny anjel. Čo s tým všetkým? Bežný čitateľ si knihu prečíta a ohúrený záplavou vtipnôstiek, nečakaných metafor, prirovnaní, bonmotov a  fičúrskych schválností má pocit, že sa voľačo cirkusovo strakaté mihlo cez jeho sivú kôru mozgovú. Má pocit ako po návšteve cirkusu. S  pusou ešte zalepenou od cukrovej vaty, do ktorej sa tak pekne zahryzne, ale vo finále... Skalný rodený „Prešpurák“ nad šesťdesiat sem tam nostalgicky smrkne, aké že to bolo naskakovať na električky a riskovať ucho pod holičovou britvou. Ale aj tento čitateľ sa možno pôjde pozrieť na Ondrejský cintorín či do Medickej záhrady, či tam nenájde hniezda tých pestrofarebných slovíčok, ktoré autor doslova maniacky sádže jedno za druhým na stránky tejto knihy. Literárny maniak – fajnšmeker bude jednotlivé príbehy premývať, extrahovať a naberať do úst, aby skončil ako ten vyššie spomínaný občan s cukrovou vatou. Veľký hryz a – sladké nič. Úplne iná situácia však nastane, až knihu vezme do rúk napríklad Borisov vnuk či ešte lepšie pravnuk. Začíta sa, azda aj zasníva (gény nepustia) a  skonštatuje: Ten pradedo bol ale číslo. Ale o  tých babách mohol aj viac a podrobnejšie. Ale to by asi prababka ťažko rozdýchavala...

Maroš M. Bančej